Jerome David Salinger vytvoril jednu z najvernejších postáv americkej literatúry
Máloktorý román zostáva aj sedemdesiat rokov po vydaní taký súčasný ako Kto chytá v žite. Je to kniha, ktorú školy raz zaraďovali medzi povinné čítanie a následne zas vyraďovali zo svojich knižníc. Práve tento paradox napovedá veľa o tom, prečo J. D. Salinger dodnes patrí medzi najčítanejších amerických autorov 20. storočia.
Holden – hrdina, ktorý nechce dospieť
Kto chytá v žite vyšiel v roku 1951 a odvtedy sa na jeho obľúbenosti nič nezmenilo. Čítajú ho predovšetkým mladí ľudia, ale rovnako sa k nemu vracajú tí, ktorí ho prvýkrát čítali pred desaťročiami. To pri románoch pre dospievajúcich nie je samozrejmosťou. Mnohé knihy, ktoré kedysi presne pomenúvali pocity mladých, po čase zostarli spolu so svojimi čitateľmi. Holden však starne zvláštnym spôsobom: zostáva mladý, zatiaľ čo sa mení svet okolo neho.
Holden je zvláštne napísaná postava. Na jednej strane sa mu bridí falošnosť. Nechce byť súčasťou sveta, v ktorom sa človek naučí správne hrať svoju spoločenskú úlohu, a pritom zabudne, kým je. Na druhej strane sám neustále klame, pretvaruje sa, vymýšľa si príbehy o sebe a uteká pred ľuďmi, ktorí by mu mohli pomôcť. Jeho odpor proti falošnosti je teda zároveň odporom proti vlastnej bezmocnosti.
Najviac zo všetkého je však zraniteľný. Jeho cynizmus je obranný mechanizmus. Za podráždenosťou je smútok, za výsmechom túžba po blízkosti a za neustálym útekom potreba, aby ho niekto zastavil. Salinger veľmi dobre pochopil, že mladý človek často nevie povedať „som nešťastný“, a tak povie „všetci ste idioti“.
Autor nepotreboval veľký dej – kniha sa odohráva v priebehu pár dní a takmer nič sa „nestane“ v tradičnom zmysle. O to viac priestoru dostáva vnútorný svet postavy: strach zo straty nevinnosti, smútok za mŕtvym bratom Alliem, túžba ochrániť deti (symbolicky stelesnená v predstave „chytača v žite“) pred pádom do sveta dospelých.
Stále čítame Kto chytá v žitenapriek tomu, že dnes neexistuje šestnásťročný človek v rovnakom New Yorku alebo kdekoľvek na svete ako Holden Caulfield. Nepoužíva rovnaký jazyk, má iné spoločenské pravidlá, úplne odlišné predstavy o dospievaní. A predsa sa so súčasníkmi zhoduje v pocite, že svet dospelých je podozrivo neúprimný, že ľudia hovoria jedno a robia druhé a že dospievanie môže znamenať stratu niečoho podstatného.
K tomu sa pridáva ešte jedna zaujímavá vec. Sociálne siete vytvorili svet, v ktorom sa sebaprezentácia stala každodennou povinnosťou. Človek má byť nielen sám sebou, ale zároveň má neustále ukazovať ostatným, kto je, čo robí, kde je a ako sa cíti. Holden by z toho pravdepodobne zošalel. Jeho odpor k „falošnosti“ preto v súčasnosti nepôsobí zastarano. Naopak, dostáva nový rozmer.
Keď dnes otvoríme Kto chytá v žite, nemusíme sa pýtať, čo si o nás myslel Salinger. Stačí sa opýtať, prečo nám ešte stále niečo hovorí Holden. Prečo nás ešte stále dráždi jeho cynizmus, dojímajú jeho slabosti a prečo v jeho túžbe uchrániť detstvo pred svetom dospelých nachádzame niečo zo seba.
Salinger nebol len autorom jedného románu
Kto chytá v žiteje najväčším dielom J. D. Salingera, ale rozhodne nie jediným. Jeho ďalšia tvorba sa sústredila na rodinu Glassovcov, prostredníctvom ktorej vytvoril osobitý literárny svet.
Významné miesto v ňom má kniha Franny a Zooey, pozostávajúca z dvoch navzájom prepojených próz. Franny je mladá žena, ktorá prežíva duchovnú a existenciálnu krízu, Zooey je jej starší brat. Rozhovory medzi nimi postupne odhaľujú zvláštnu rodinnú históriu, v ktorej sa mieša intelektuálna výchova, herectvo, náboženské hľadanie a fascinácia východnými filozofiami.
Ešte osobnejší a formálne odvážnejší je zväzok Do výšok zdvíhajte krov, tesári -Seymour: Úvod. Obsahuje dve prózy, pôvodne publikované v časopise The New Yorker: Do výšok zdvíhajte krov, tesári z roku 1955 a Seymour: Úvod z roku 1959; knižne vyšli spolu v roku 1963.
Seymour Glass je pritom jednou z kľúčových postáv celej Salingerovej tvorby. Jeho prítomnosť cítime aj vtedy, keď už nežije. Práve v tom spočíva zvláštnosť autorovej prózy: niekedy máme pocit, že čítame spomienku človeka, ktorý sa snaží zachytiť niekoho nezachytiteľného. Seymour: Úvod je v tomto zmysle nielen portrétom postavy, ale aj úvahou o tom, čo vlastne znamená niekoho opísať.
Autor sa tu vzďaľuje od klasického rozprávania a približuje sa k prúdu myšlienok, asociácií, spomienok a odbočiek. Kto by čakal ďalšieho Holdena, bude prinajmenej prekvapený. Ale práve v nich vidíme, kam sa jeho písanie uberalo. Od príbehu dospievajúceho chlapca smeroval k otázkam duchovnosti, rodiny, viny, smrti, viery a možností jazyka.
Autor má písať, nie vysvetľovať svoje knihy
Salingerov život sa po vydaní Kto chytá v žite postupne menil na jednu z najpozoruhodnejších kapitol americkej literárnej histórie. Po obrovskom úspechu románu sa jeho meno stalo svetoznámym, on sám sa však postupne zo sveta literárnej publicity vytratil. Odmietal rozhovory, fotografovanie, verejné vystupovanie a neskôr aj samotnú predstavu, že by mal vysvetľovať svoje knihy. Svoj posledný známy rozhovor poskytol v roku 1980 Betty Eppesovej pre TheBatonRougeAdvocate. To však neznamenalo, že prestal písať. Prestal o ňom len hovoriť. Jeho syn Matthew Salinger neskôr potvrdil existenciu veľkého množstva rukopisov uložených v otcovom archíve.
Nebol však jediný, kto sa uzavrel pred svetom. Aj Harper Leeová, autorka románu Ako zabiť vtáčika, po jeho obrovskom úspechu desaťročia odmietala rozhovory, ako aj verejné vystúpenia a nový román do konca života prakticky nevydala. Podobne ako Salinger aj ona cítila tlak očakávaní po debute, ktorý sa stal súčasťou národného kánonu, a rozhodla sa chrániť si súkromie na úkor mediálnej prítomnosti. Je to svojím spôsobom vzorec americkej literatúry 20. storočia. Čím väčší úspech, tým silnejšia potreba niektorých autorov stiahnuť sa z verejnosti a nechať hovoriť iba text.
Paradox vyše sedemdesiatročného slovenského prekladu
V súvislosti s najnovším, už siedmym vydaním treba spomenúť ešte jednu zaujímavú skutočnosť, ktorá sa vzťahuje k slovenskému prekladu. Máme len jeden, a to z roku 1965. Viera Marušiaková bola žiačkou Zory Jesenskej a má na konte napríklad preklady Gorkého Matky, ale aj slávnu Smrť na Níle Agathy Christie. Jazyk jejHoldena vás nevyrušuje, a hoci dnes už nepoužívame výrazy ako povedzme štígro alebo hanlivú filcku, presne pri čítaní rozumieme, o čom hlavný hrdina hovorí. A to potvrdzuje nesmrteľnosť tejto americkej klasiky.
Róbert Dyda