Julia Korbik, Julia Bernhard: Simone de Beauvoir: Chci od života všechno (Centrala 2026)
Odvaha stať sa slobodnou
Byť slobodným človekom neznamená len žiť v štáte, ktorý garantuje základné ľudské a občianske práva. Zásadné je aj uvedomiť si, aké putá zväzujú a bránia žiť svoj život tak, aby bol naplnený minimálnym spôsobom. Môcť určiť, či existuje šanca konať podľa svojich predstáv, alebo sa podvoliť tlaku okolia naplniť sociálne očakávania a následne byť nešťastným. Simone de Beauvoir sa rozhodla konať podľa vlastnej vôle, vzoprieť sa okoliu a vydať sa do neistej budúcnosti. V súčasnosti už vieme, že patrila medzi najvýznamnejšie spisovateľky a mysliteľky 20. storočia.
Preniknúť k jadru problému
Pre mladého človeka je do určitej miery výborné, ak chce od života všetko. Tento podtitul si vybrali novinárka Julia Korbik a ilustrátorka Julia Bernhard pre svoj životopisný komiks Simone de Beauvoir, v ktorom sa snažia čitateľstvu predstaviť život a myslenie jednej z najvýznamnejších mysliteliek 20. storočia. Nekonformnej ženy, precíznej filozofky, vynikajúcej spisovateľky. Jej knihy neustále priťahujú pozornosť, v slovenčine vychádzajú dlhodobo vo vydavateľstve Inaque, komiks vyšiel vo vydavateľstve Centrala Michaely Škultéty.
Ako sa vyrovnať so životom a dielom intelektuálky, o ktorej sa píšu štúdie už desaťročia? Autorky komiksu si zvolili veľmi vďačné médium a otvárajú tak priestor pre ďalšie interpretácie, ale hlavne takto môže aj mladšie čitateľstvo objaviť bohatý svet myslenia založeného na brilantnej štylistike, prenikania k jadru problému a poburujúceho svojou provokatívnosťou. Aj keď je pravda, že v priebehu času sa myšlienky napríklad feminizmu značne rozvinuli a menili, za inšpirácie však treba byť vďačný a je užitočné vracať sa k dôležitým míľnikom, ktoré zmenili postavenie žien.
Julia Korbik aj Julia Bernhard vytvorili svoj komiks konzistentne: zvolili úsporný štýl rozprávania, minimum farieb, v pravom čase však neváhajú ukázať aj napätie, emócie a rozmanitosť správania sa postáv. Súčasťou života de Beauvoirovej boli mnohí významní francúzski intelektuáli, no dielo nie je o nich. Sú vedľajšími postavami v živote ženy, ktorej filozofický svet sa prelínal s praktickým konaním.
Vzoprieť sa konvenciám
Muži by mali byť podriadení rovnakým zákonom ako ženy. A to nie len v legislatívnom význame slova, ale predovšetkým v sociálnych normách. Malá Simone (narodila sa v roku 1908) vyrastala v prostredí, kde sa od ženy veľa neočakávalo, resp. predstavy o živote dievčaťa boli pomerne presne vytýčené: dobre sa vydať, byť ženou v domácnosti, starať sa o deti a manžela. Znamenalo to potláčať všetky túžby o živote a neprejavovať ambície v akejkoľvek oblasti.
Takéto prostredie vie byť nielen skľučujúce, ale pomerne presne aj určí cestu tým ženám, ktorým sa dobre vydať nepodarí: musia pracovať a postarať sa samy o seba, čo bolo v konzervatívnom ovzduší francúzskeho meštianstva v prvých dekádach 20. storočia vnímané ako stigma.
Celú situáciu vykresľuje panel bytovky, kde sú v jednotlivých okienkach zobrazené ženy v ich žalostnej situácii: v jednom okne štrikujú ponožky, v inom zametajú, v ďalšom utešujú dieťa, aby v ďalších dvoch šúpali zemiaky a varili. Simone si kladie nevyhnutnú otázku, či takto bude žiť aj ona?
Vzbura proti dospelým s ich jednotvárnym životom je prirodzenou súčasťou správania tínedžerov, ale len niektorí dokážu doviesť svoje buričské predstavy do reality. Simone sníva o tom, že sa stane významnou spisovateľkou a aj tieto scény sú nakreslené tak, že vedia zaujať. Dôležitými sú totiž aj miesta, kde sa odohrávajú stretnutia s jej rovesníkmi: galérie, divadlá alebo neustála prítomnosť elegancie aj vtedy, keď sa rodine nedarí a prepadá sa do nižšej sociálnej vrstvy. Jej rodina je vykreslená akoby cez šablónu: prísna mama a trochu benevolentný, aj keď asi lenivý otec, ktorému nevyšli investície a rodina stratila zázemie.
Aby bol komiks čitateľsky atraktívnejší, každú kapitolu začína stretnutie novinárky s už celosvetovo uznávanou filozofkou v roku 1981 v Paríži. V jej tak trochu neporiadne upratanom byte vidíme viacero pozoruhodných rekvizít: okrem prázdnej chladničky (de Beauvoirová sa chváli, že nevarí) sú to fotky jej životného druha Jeana-Paula Sartra, rozsiahla knižnica, na ktorej však nevidíme názvy kníh, je to jedna veľká biela masa.
Novinárka s ňou robí rozhovor a prirodzene otvorí aj tému feminizmu, na čo filozofka reaguje podráždene, už o tom nechce hovoriť, a pýta sa, či napríklad novinárka vie, že veľmi obľubuje túry? Rovnako ako hudobníci nemajú radi, ak neustále dostávajú tie isté otázky na tie isté albumy alebo skladby, ani intelektuáli neobľubujú témy, ktoré už považujú za vyčerpané.
Filozofická sláva
Pravda však je, že keď v roku 1949 vyšla kniha Druhé pohlavie a spôsobila senzáciu, nadšenie aj deštruktívnu kritiku, Simone de Beauvoir už bola známa ako spisovateľka aj členka skupiny francúzskych existencialistov. Nájdeme tu dokonca aj kresby, ako ju po ulici prenasledujú novinári a dostáva dotieravé otázky. Vynikajúco je tu zobrazená celá irónia existencializmu ako hnutia, s ktorým sa stotožňovali často mladí ľudia. Bolo po vojne, chceli si užívať život bez ohrozenia, hľadali niečo nové a našli nielen džez a kaviarne, objavili aj filozofiu zdôrazňujúcu osobnú skúsenosť: slobodu k sebe samému a v kontakte s iným človekom.
Keďže je však jednoduchšie sa ako existencialista tváriť, než mu rozumieť, prevládla móda, cez ktorú sa potom dala ľahko identifikovať prináležitosť k hnutiu. Ako model je tu zobrazené dievča, ktoré má cigarety bez filtra, rozpustené a neupravené vlasy, povinný čierny rolák, nohavice zo second handu, v ruke knihu od Sartra a v hlave myšlienku „Boh je mŕtvy“. Stáva sa to vlastne všetkým myšlienkovým a umeleckým prúdom, ktoré skĺznu prostredníctvom ich nadšencov do povrchnosti a čisto vizuálnej reprezentácie cez módu.
V tomto zmysle treba oceniť, že sa autorky vedia pozrieť na umenie aj ironicky a s odstupom. S istým odľahčením sa venujú aj zobrazeniu bisexuálnych vzťahov, ktoré de Beauvoirová udržiavala so ženami aj mužmi. Telesnosť je tu skôr na hranici karikatúry, vidíme tu rôzne nedokonalosti, nahé mužské ani ženské telá zbytočne neodpútavajú pozornosť od iných aspektov vzťahov. Tou bola dohodnutá otvorenosť, ktorú presadzoval aj Sartre. Citovú vernosť oddelili od sexuality, čo určite pôsobilo počas ich životov značne kontroverzne.
Napriek tomu sa však otvoreniu viacerých skutočne kontroverzných tém komiks vyhol. Napríklad tu nie je rozobraný vzťah ku komunistickej ideológii, čo je škoda, lebo by sa mohlo ozrejmiť to, že s ňou býva neoprávnene bezprostredne spájaná.
Simone de Beauvoir zomrela v Paríži v roku 1986 a my si takto po štyroch desaťročiach od jej smrti môžeme cez pôvabný komiks pripomenúť, aký bohatý život vie človek žiť, ak porozumie, čo pre neho alebo ňu znamená sloboda.
Ján Blažovský
Julia Korbik, Julia Bernhard: Simone de Beauvoir: Chci od života všechno (Centrala 2026)