Choroba ľudí často oddiali a zničí, ale aj spája a znásobuje lásku
Ada d´Adamo porodila ťažko postihnutú dcéru a o osem rokov neskôr jej samej diagnostikovali rakovinu. V tom čase začala písať autobiografickú knihu Daria, v ktorej sa prihovára dcére a rozpráva jej ich spoločný príbeh. Román vyšiel v roku 2023 a bol nominovaný na prestížnu literárnu cenu Premio Strega a zároveň na ďalšie ceny, napríklad Premio Mondello, Premio Campiello či Premio Strega Giovani. Ada d´Adamo krátko nato po ťažkej chorobe zomrela, a hoci pravidlá Premio Strega určujú, že cenu môžu získať iba žijúci autori a autorky, cenu získala posmrtne.
Tanec v tesnom objatí
Autorka vyštudovala divadelnú vedu a literatúru a tiež tanec. Aj v knihe sa často odvoláva na tanečné umenie, dokonca ony dve s dcérou evokujú tanečný pár, ktorý sa pohybuje v tesnom objatí, no nie po vysvietenom javisku, lež po tŕnistej ceste. Kým bola Daria malá, matka ju držala na rukách a tancovali valčík alebo len tak, „líčko na líčko“. Ako rástla, tanec sa stával čoraz komplikovanejším, matka musela pre nevidiace, nehovoriace a nepohyblivé dievčatko na vozíku vymyslieť niečo iné. „Tak hľadám malý tanec, len ruky a ramená, v samote sa oddávam opakovaniu rytmických pohybov, spoliehajúc sa na našu blízkosť, ktorú môžeš precítiť tak, aby prešli cez filter tvojej kože a vnútri v sebe prijať ich vibráciu.“
V príbehu tohto nezvyčajného tanca je všetok hnev a bolesť, ale aj krása a láska sveta. Príbeh Ady a Darie čitateľa zmení. Je nemožné necítiť ľútosť a súcit pri čítaní riadkov s navrstvenou bolesťou a neúprosným bojom proti prekážkam vytváraným spoločnosťou a rôznymi inštitúciami.
Mnohí rodičia ťažko chorých detí sa na stránkach tejto knihy nájdu. Aj keď ide o ťažkú tému, Ada d´Adamo sa neľutuje a nesťažuje, že svoj život položila na oltár starostlivosti o choré dieťa. Svoj údel prijíma s pokorou a láskou, robí pre Dariu všetko, čo je v jej silách. Ale miestami je aj frustrovaná a nahnevaná. Vyčíta lekárom, sestrám, systému, že rodičia novorodencov s akýmkoľvek postihnutím nedostávajú relevantné informácie, ktoré by im promptnejšie uľahčili porozumenie a pripravili ich na to, čo ich čaká.
Rovnako vyjadruje nespokojnosť so školským vzdelávacím systémom, o tom by vedeli siahodlho rozprávať aj rodičia na Slovensku. Netají, že pred narodením dcéry bola na interrupcii, no pri druhom tehotenstve už ďalšiu takúto stratu a ranu nechcela podstúpiť. Veľmi otvorene píše o možnostiach interrupcie, najmä ak sú rôzne druhy postihnutí diagnostikovateľné a rodičia by mali dostať na výber.
Dokonca pod vplyvom svojich osobných ťažkostí s opatrovaním dcéry napísala v roku 2008 list do relácie Corrada Augiasa, v ktorom sa sťažuje na nedostatočnú podporu rodín s postihnutými deťmi a žiada o zavedenie interrupčného zákona v takýchto prípadoch. Hoci jej partner na otcovstvo pripravený nebol, narodenie dcéry ho zmenilo a bol obom veľkou oporou. „Čas pokoja sme nikdy nezažili. Zakaždým sme reagovali slovami: ,Zvládneme aj toto‘, ,Dáme to.‘ Zanechali sme na gauči siluety našich samôt a navliekli sme sa do bojového výstroja objatia, ktorý nás mal urobiť neporaziteľnými.“
Najťažšie príbehy píše život
Kniha je nesmierne emotívna a zaujímavá, napísaná moderným, sviežim štýlom. Ada d´Adamo cituje rôznych autorov, do hutného textu bohatého na silné okamihy vkladá na odľahčenie čriepky krásnych chvíľ, vyznania Dariiných spolužiakov, dojímavé zážitky s inými postihnutými deťmi. Keď autorke diagnostikovali vážnu formu rakoviny, rodina musela zvládnuť ešte náročnejšie obdobie.
Ada d´Adamo si uvedomuje, že existencia naplnená starostlivosťou o blízkeho človeka sa zlomí tvárou v tvár strachu z nemohúcnosti, keď sa pre nevyhnutnú starostlivosť o seba nedokáže viac postarať o druhého. Ada a Daria, dve ženy bojujúce o prežitie, uväznené v chorých telách. Živia sa láskou jednej k druhej. Najťažšie príbehy píše život.
Ivana Zacharová