Ahmet Altan: Kocky osudu (prel. Ladislav Bodík, Inaque 2025)
Kocky ako symbol hazardu, pomsty a beznádeje
Významného tureckého spisovateľa, novinára a publicistu AhmetaAltana, známeho pre kritický pohľad na politické a spoločenské dianie, introspektívne písanie a filozofický vhľad, už slovenské čitateľstvo pozná prostredníctvom kníh Už nikdy neuvidím svet a Madam život, ktoré publikovalo vydavateľstvo Inaque.
Tretím slovenským prekladom Ladislava Bodíka je román Kocky osudu. Autor sa v silnom príbehu zameriava na odhaľovanie osudu človeka, mladého, drsného, ale vnútorne zraniteľného mladíka Ziju, ktorý zabil vraha svojho brata, aby tak zachoval česť rodiny. Altan čerpá z histórie, dej sa odohráva na začiatku 20. storočia, keď Osmanská ríša čelila vnútornému rozkladu, bol spáchaný atentát na významného politického predstaviteľa krajiny a prebiehali mocenské boje.
Román vznikol počas autorovho uväznenia pre jeho politické názory, a tak ako v diele Už nikdy neuvidím svet, ako aj v Kockách osudu nás necháva ponoriť sa do filozofických úvah, ktoré dodávajú románu hĺbku a autenticitu, keďže text je formovaný osobnou skúsenosťou útlaku a vnútorného boja.
Pomsta nikoho nespasí
Arif bol miestny hrdina, a keď násilne zomiera, treba ho pomstiť. K činu sa odhodlá jeho šestnásťročný brat Zija. Koná uprostred súdnej siene, pred očami všetkých zhromaždených. Stáva sa hrdinom v očiach komunity, v ktorej je násilie spoločenským fenoménom a vražda je aktom uznania. Po čine sa dostáva do väzenia a tam sa z dlhej chvíle naučí hrať kocky a nadobro podľahne hazardu. Pri hre má vždy pocit opakovanej smrti.
Kocky predstavujú metaforu, ktorá určuje jeho ďalšie smerovanie. Vďaka nim sa symbolicky odvíja jeho schopnosť premeniť náhodu na kontrolu nad vlastným životom. Každý hod kockou symbolizuje rozhodnutie, ktoré môže mať fatálne následky. Paradoxne netúži vždy vyhrávať, často hrá len preto, aby si pri hre vybil frustráciu, zúrivosť, strach či inú silnú emóciu.
Z väzenia mu rodinní priatelia pomôžu utiecť a loďou sa dostáva do Alexandrie, kde stretáva Noru. Ich vzťah je priateľský, opatrný, plný bolestnej intimity, ktorá Ziju emocionálne prebúdza, otvára jeho zraniteľnosť a túžbu po ľudskosti. Ide o zvláštnu formu spásy, ktorá je však v realite nemožná, pretože Zijov vnútorný boj predstavuje veľkú prekážku.
Na Noru už nikdy nezabudne. Aj po návrate do Istanbulu zvláštnym spôsobom ovláda jeho život. Mladík sa mení na mocného, ale izolovaného člena podsvetia, je častým návštevníkom hazardných domov, zostáva emocionálne prázdny, jeho sila pramení z nenávisti, zo strachu aj zo slávy.
Osud ako hra
Altan svojho hrdinu zobrazuje ako charizmatického, temného a inteligentného muža, ktorého spútava násilie a neustále myšlienky na vlastnú smrť. Smrti sa nebojí, pripravil sa na ňu v okamihu, keď sa rozhodol zabíjať. Jeho vek a chladnokrvnosť ho transformovali na legendu skôr, než sa stal dospelým. Osud symbolicky prijíma ako hru, no zároveň ho túži sám ovládať. Prázdnotu, ktorá ho pohlcuje, sa snaží naplniť zábavou a násilím, to je jeho spôsob života a prežitia. Autor násilie neglorifikuje, zobrazuje ho ako tragickú súčasť ľudstva.
Násilie ako odpoveď na poníženie, násilie ako mocenský akt, násilie ako reakcia na vnútorný boj. Za jednu z postáv môžeme pokojne považovať aj Istanbul s jeho spletitými uličkami, obyvateľmi, náladami a vášňami. Nejde len o historické mesto ako také, autor nás necháva vcítiť sa do spoločenského rozpoltenia a politického napätia.
Román je hlbokým psychologickým portrétom jednotlivca v hre osudu, moci, násilia a aj príbehom o túžbe po blízkosti, láske a „novom“ živote. Hovorí o tom, ako minulosť formuje prítomnosť, ale aj o trvalej hodnote empatie v temných časoch. Čítať Altana je výnimočný literárny zážitok.
Ivana Zacharová
Ahmet Altan: Kocky osudu (prel. Ladislav Bodík, Inaque 2025)