Povinné diela či odporúčané knihy odrážajú charakter vnímania literárneho vzdelávania štátom
Vo Veľkej Británii učitelia literatúry rozprávajú milý vtip: Viete, prečo sa Wiliamovi Shakespearovi dobre študovalo? Nemusel sa učiť o Williamovi Shakespearovi.
Povinná alebo povedané menej drsne odporúčaná literatúra je pre mnohých našich školákov tak trochu čudesná zbierka nie veľmi príťažlivých, odťažitých textov.
Lenže školský literárny kánon – tak pekne sa volá to, čo odporúčajú autority a inštitúcie, že by mládež mala poznať – tvorí jadro literárneho vzdelávania aj v ďalších krajinách. Pozreli sme sa na to, ako to je v tých prestížnych literatúrach. Nuž, ani tam nevyhráva Harry Potter nad klasikmi.
Francúzski osvietenci
Školský literárny kánon v krajine galského kohúta predstavuje centralizovaný, filozofický systém. Francúzske literárne vzdelávanie je štátom riadený intelektuálny tréning, ktorý kladie dôraz na filozofiu a osvojenie si špecificky francúzskej literárnej tradície.
Obsah sa sústreďuje na štyri hlavné predmety štúdia: poézia, literatúra ideí, román/rozprávanie a divadlo. Každý rok ministerstvo školstva vyberie pre každý okruh tri klasické diela, z ktorých si učitelia vyberú jedno, čím sa zabezpečuje vysoká miera štandardizácie v celej krajine.
Zoznamy literatúry vo Francúzsku sú takmer výlučne naplnené francúzskymi autormi. Klasici ako Molière, Racine, Corneille, Hugo, Balzac, Flaubert, Stendhal, Camus a Sartre tvoria základ. Zahraniční autori sú vnímaní často len ako doplnkové čítanie. Tento prístup odráža misiu vštepiť študentom poznanie ich národného literárneho dedičstva a upevniť pocit kultúrnej identity.
Francúzsky vzdelávací systém riadi priamo ministerstvo školstva a baccalauréat (maturita) je celonárodná, štandardizovaná skúška, ktorou sa formálne končí stredoškolské vzdelávanie. Literárne texty, ktoré sa pre ňu vyberajú, sú štátom schválenými nástrojmi na formovanie občanov. Literatúru Francúzi vnímajú ako priamy nástroj pre filozofickú, sociálnu a politickú argumentáciu.
Dôraz na autorov z obdobia osvietenstva či revolúcie nie je náhodný. Je to cielené úsilie vštepiť študentom filozofické základy Francúzskej republiky: racionalitu, kritiku autorít a umenie občianskej debaty. Francúzsky kánon odráža víziu štátu a predstavu o jeho ideálnom občanovi – vzdelanom, kriticky mysliacom a hlboko zakorenenom vo svojej národnej kultúre.
Goethe a spol.
Nemecké literárne kurikulum pre maturitnú skúšku (Abitur) pristupuje k literatúre ako k dialógu s históriou a filozofiou. Namiesto zamerania sa na jednotlivé diela ako izolované umelecké artefakty, nemecký systém organizuje kánon okolo hlavných intelektuálnych a umeleckých hnutí. Literatúra sa tak stáva prostriedkom na mapovanie vývoja myšlienok a zároveň nástrojom na konfrontáciu s národnou minulosťou.
Čítanie je tak akoby prehliadkou rôznych prúdov a „izmov“. Študenti postupujú od osvietenstva (klasicizmus) cez hnutie Sturm und Drang, romantizmus, realizmus, expresionizmus, modernizmus a avantgardy až do súčasnosti. Učia sa analyzovať texty nielen z hľadiska ich estetickej hodnoty, ale aj ako produkty svojej doby.
Mimoriadny dôraz sa kladie na drámu ako na filozofické javisko. Divadelné hry sa vyberajú pre ich ideologickú váhu a schopnosť inscenovať veľké spoločenské a morálne konflikty. Dráma sa tu nechápe primárne ako zábava, ale ako verejná aréna určená na diskusiu o najpálčivejších otázkach ľudskej existencie.
Najcharakteristickejším rysom nemeckého prístupu je však využitie literatúry ako nástroja morálnej sebareflexie. Zaradenie povojnových a súčasných autorov je explicitne spojené s konfrontáciou s nacistickou minulosťou a jej dôsledkami. Diela Thomasa Manna, Güntera Grassa alebo Christy Wolfovej sú nevyhnutnou súčasťou štúdia.
Centrálnym bodom celého nemeckého literárneho vesmíru je však Faust Johana Wolfganga Goetheho. Tento text je najnevyhnutnejším dielom nemeckej záverečnej skúšky a predstavuje kultúrny ekvivalent Shakespeara v Spojenom kráľovstve. Príbeh Fausta – nepokojného intelektuála, ktorý sa usiluje o absolútne poznanie a zážitky za každú cenu, a uzavrie pakt s diablom – je vnímaný ako základný mýtus samotného nemeckého ducha. Je centrálnou metaforou pre nemeckú históriu: snahu o veľkosť, pokušenie moci a potenciál pre katastrofálne morálne zlyhanie.
Shakespeare a tí druhí
Jadrom britského kánonu je William Shakespeare. Hoci je globálnou ikonou, jeho dominancia v britskom vzdelávacom systéme je jedinečná. Viacero jeho hier je súčasťou aj A-úrovne záverečných maturitných skúšok.
Okrem národného barda je britské vzdelávanie zakorenené v analýze pretrvávajúcich triednych štruktúr a v čoraz intenzívnejšom vyrovnávaní sa s dedičstvom Britského impéria. Ústrednou a zjednocujúcou témou je posadnutosť spoločenskými triednymi konfliktami. Nechýba ani dystopický pohľad na svet očami Georgea Orwella či Aldousa Huxleyho.
Ďalším prvkom, ktorý odlišuje súčasné britské osnovy, je kritická reflexia imperiálnej minulosti. Zoznamy literatúry pre vyššie ročníky preto zahŕňajú aj postkoloniálnu literatúru. Odráža to snahu moderného Spojeného kráľovstva konfrontovať sa so svojou multikultúrnou identitou a dedičstvom impéria.
Zaujímavým aspektom britského prístupu je, že zoznamy odporúčaného čítania obsahujú aj žánrovú fikciu, ako sú detektívne príbehy, trilery, sci-fi alebo mládežnícka literatúra.
Sen, disent a diverzita
Americké stredoškolské osnovy definuje neustály dialóg medzi „americkým snom“ – a kritikou tohto sna. V posledných desaťročiach sa navyše kladie čoraz väčší dôraz na začlenenie multikultúrnych hlasov, ktoré spochybňujú a rozširujú tradičné chápanie americkej identity.
V systéme literárnej výchovy si konkrétne odporúčania upravujú jednotlivé americké štáty samy, napriek tomu existuje čosi, čo môžeme označiť za literárny kánon. Chrbtovú kosť kánonu tvoria diela, ktoré sa často označujú ako kandidáti na „Veľký americký román“. Texty ako Veľký Gatsbyod F. Scotta Fitzgeralda, Nezabíjajte vtáčika od Harper Leeovej a Dobrodružstvá HuckleberryhoFinna od Marka Twaina – sú takmer všadeprítomné v zoznamoch povinnej literatúry naprieč USA.
Výrazným rysom amerického kánonu je masívne zastúpenie dystopickej fikcie, ktorá slúži ako nástroj na rozvoj kritického myslenia a spoločenskej kritiky. Romány ako 1984 a Zvieracia farma od Georgea Orwella či Krásny nový svet od Aldousa Huxleyho a 451 stupňov Fahrenheita od Raya Bradburyho sa využívajú na analýzu tém vládnej kontroly, zneužívania moci, technologického determinizmu a cenzúry, čím učia študentov spochybňovať autority a premýšľať o zdraví vlastnej demokracie.
Pestrý vývoj sa však odohráva v oblasti rozširovania kánonu o nové hlasy, ide o vedomé inštitucionálne úsilie o pretvorenie kánonu tak, aby zahŕňal skúsenosti Afroameričanov, pôvodných obyvateľov a iných menšín.
Súčasťou záverečných skúšok na stredných školách u študentov, ktorí sa ďalej zaujímajú o univerzitné vzdelávanie, je aj skúška z literatúry. Zoznam diel, ktoré sa opakovane objavujú v jej zadaniach, sa fakticky stáva zoznamom najdôležitejších textov pre študentov, ale aj ich učiteľov. Vytvára sa tak spätná väzba: školy učia tieto knihy, aby pripravili študentov na skúšku, a organizácia College Board, ktorá skúšku zastrešuje, naďalej čerpá z tohto fondu diel, čím upevňuje ich kanonický status.
Transatlantické hlasy
Španielsky literárny kánon pre maturitnú skúšku (Bachillerato) sa od ostatných
európskych systémov odlišuje svojím jedinečným transatlantickým rozmerom a štruktúrou, ktorá je ukotvená v historických zlomoch španielskych dejín. Je definovaný obojsmerným dialógom medzi Pyrenejským polostrovom a Latinskou Amerikou, pričom jeho hlavnými osami sú historické traumy.
„Zlatý vek“ je reprezentovaný najpopulárnejším svetovým románom a jeho autorom Miguelom de Cervantesom. Občianska vojna (1936 – 1939) a následné obdobie Francovej diktatúry tvoria definičný kontext pre obrovskú časť literatúry 20. storočia. Španielsky kánon tiež kladie dôraz na poéziu a divadlo, ktoré považuje za rovnocenné s románom.
Na rozdiel od francúzskeho alebo britského systému, ktoré pristupujú ku koloniálnej či postkoloniálnej literatúre ako k „inému“, ktoré treba študovať, španielsky systém vníma latinskoamerickú literatúru ako integrálnu súčasť vlastnej tradície. Autori ako García Márquez alebo Borges sa neštudujú ako „zahraničná literatúra“, ale ako ústredné postavy širšej hispánskej tradície. Odráža to koncept Hispanidad – spoločnej jazykovej a kultúrnej sféry, ktorá presahuje národné hranice.
To prirodzene učí študentov, že ich literárny svet nie je obmedzený hranicami štátu a že „periféria“ (Latinská Amerika) sa môže stať kreatívnym „centrom“, ktoré hlboko ovplyvňuje „metropolu“ (Španielsko).
Literatúra a škola
Analýza povinnej literatúry v literárnych veľmociach odhaľuje mapu spoločných hodnôt, ale aj pedagogických a kultúrnych rozdielov.
William Shakespeare, George Orwell a starogrécki dramatici (predovšetkým Sofokles) sa objavujú vo väčšine skúmaných školských osnov. Tieto diela predstavujú základnú úroveň spoločného kultúrneho dedičstva.
Existuje deliaca čiara medzi „kontinentálnym“ a „anglofónnym“ prístupom. Kontinentálne kánony (Francúzsko, Nemecko, Španielsko) sú zjavne filozofickejšie, historicky štruktúrované a silnejšie riadené štátom. Literatúra je v nich explicitne prepojená s dejinami myšlienok a národnou históriou.
Anglofónne kánony (USA, Spojené kráľovstvo) sú, naopak, viac zamerané na témy individuálnej identity, sociálneho realizmu a triednych či rasových vzťahov. A viac sa orientujú aj na čítanie ako zážitok.
PS: V zozname nie sú knihy, ktoré by si študenti vyberali preto, že ich chcú čítať. Takýmto knihám sa budeme venovať nabudúce.
Martin Kasarda