Elena Piñeiro: Elena to vie (prel. Natália Tyšš Rondzíková, Ikar 2026)
Niekedy netúžime po odpovedi, ale po potvrdení svojho presvedčenia
Elena to vie. Vie, že jej dcéra Rita nespáchala samovraždu. Ako by mohla? Veď sa predsa bála búrky, neobesila by sa počas nej v kostolnej zvonici. V takej chvíli by ani nevyšla von. Veď kríž na kostole je ako hromozvod. Elena to vie. Keďže jej nik neverí, aj napriek zdravotným obmedzeniam sa vydáva hľadať ženu, ktorá by jej mohla pomôcť v pátraní po páchateľovi, hoci polícia prípad uzavrela ako samovraždu.
Na prvý pohľad to môže vyzerať, že Claudia Piñeirová napísala detektívku s nezvyčajnou vyšetrovateľkou amatérkou. Lenže Elena nie je žiadne súkromné očko, je iba zronená matka s Parkinsonovou chorobou. Len s ťažkosťami sa pohybuje, bez tabletky neurobí ani krok a jej cesta mestom a následne vlakom a taxíkom je až absurdne náročná. Elena vyšetruje smrť dcéry v čase, keď sama postupne stráca kontrolu nad svojím telom. Je húževnatá, chce konať, chce vedieť, chce sa dopátrať pravdy.
Autorka svoju prácu zvládla majstrovsky najmä pri opise Eleniných fyzických schopností a zlyhaní aj pri vykreslení jej psychického stavu. Choroba hrá v tomto diele prvé husle. Spolu s Elenou až bolestne preciťujeme jej problémy, ťažkosti s pohybom, trávením, únikom tekutín, bezmocnosť, zúfalstvo a strach.
Keď o tele rozhodujú iní
Elena svoju dcéru milovala, hoci škriepky boli každodennou súčasťou ich života. Mnohé matky sú presvedčené, že svoje dieťa dobre poznajú. Ale v určitom okamihu sa môže stať, že „viem“ sa začne rozpadať. Elena vie, je presvedčená, že vie, ale čím dlhšie ju sledujeme, tým viac sa pýtame, či naozaj. Rita je síce mŕtva, no i tak jej je príbeh plný. Matka si vytvára vlastnú verziu dcéry, polícia svoju, okolie svoju. Rita nám už o sebe nepovie nič. Musíme si vystačiť s matkinou verziou.
Pátranie po pravde je jediný spôsob, ako si zachovať predstavu o dcére. Ak Rita nespáchala samovraždu, potom zostáva dcérou, ktorú poznala Elena. Ak jej niekto pomohol na druhý svet, je to kruté, ale Elene by to dávalo najväčší zmysel. Ak si však Rita naozaj zvolila smrť, Elena by musela prijať bolestivú ranu, že jej dcéra bola v skutočnosti niekým, koho nepoznala. Obe žili v prostredí, v ktorom je samovražda morálne a nábožensky neprípustná. Katolícka predstava viny, hriechu a správneho života je v príbehu viac než kulisou.
Tretia žena
Tém je však v diele viacero. Autorka poukazuje aj na byrokratickú mašinériu okolo zdravotne postihnutých ľudí. Rita musí riešiť lieky, starostlivosť o matku, ale systém je nastavený zle. Dôležitú úlohu hrá aj otázka interrupcie. Do príbehu vstupuje tretia žena a retrospektívne sa dozvedáme o udalosti, ktorá významne ovplyvnila jej život. Čo sa pre jedného javí ako požehnanie, pre druhého môže byť tragédiou. Autorka poukazuje na skryté podoby autoritárstva a pokrytectva. Vytvára komplexný portrét troch žien ovplyvnených obmedzujúcimi pravidlami spoločnosti, bremenom starostlivosti o chorých a vplyvom náboženskej dogmy.
Nie všetko sa dá zachrániť
Piñeirovej na pokrytie mnohých tém stačí príbeh jednej matky, jednej dcéry a jedného tela, ktoré sa postupne stáva predmetom rozhodovania iných. Elena so svojím telom bojuje, Ritino je predmetom skúmania a spoločnosť diktuje, ako má vyzerať „správna“ žena. Autorkinou najväčšou zbraňou je neistota pamäti, lásky, morálky, toho, čo znamená vedieť. Text ukazuje, že milovaných nie vždy dokážeme pochopiť, nie všetko sa dá vysvetliť a nie všetko sa dá zachrániť. Elena je presvedčená, že vie. A možno až na konci pochopí, koľko toho vlastne nevie. Z detektívneho vyšetrovania sa postupne stáva pátranie po hraniciach lásky, slobody a poznania.
Ivana Zacharová
Elena Piñeiro: Elena to vie (prel. Natália Tyšš Rondzíková, Ikar 2026)