Rwandská genocída pripomína, že nenávisť sa rodí z mlčania a predsudkov
Francúzsko-rwandský spisovateľ Gaël Faye sa preslávil autobiograficky ladeným románom Malá krajina (Tatran, 2019). V románe Jakaranda sa opäť vracia do Rwandy, krajiny poznačenej jednou z najväčších tragédií konca 20. storočia. Nejde o klasický historický román, dej sa odohráva v tomto storočí, no postavy sa v spomienkach vracajú do minulosti a my môžeme sledovať, ako hrôzostrašné udalosti deväťdesiatych rokov stále ovplyvňujú preživších aj nové generácie.
Príbeh sa odohráva na pozadí rwandskej genocídy z roku 1994, počas ktorej bolo v priebehu približne sto dní zavraždených okolo osemstotisíc až milión ľudí, prevažne príslušníkov etnika Tutsiov, ale aj umiernených Hutuov. Táto tragédia bola výsledkom dlhodobého rozdeľovania spoločnosti, kolonializmu, politickej manipulácie a nenávisti, ktorá postupne prerástla do systematického vyvražďovania. Príbeh je predovšetkým hlbokou úvahou o pamäti, dedičstve traumy, vine, odpustení a o tom, ako minulosť formuje identitu ďalších generácií.
Vojny sa nekončia mierovými zmluvami
Milan je synom Francúza a Rwanďanky. Jeho matka zanovito mlčí o tom, prečo opustila rodnú krajinu. Chlapec konečne navštívi rodisko matky ako tínedžer a neskôr sa opakovane vracia ako dospelý muž. V komunite príbuzných a priateľov sa snaží pátrať po minulosti. Hrdinovia románu sa musia vyrovnávať s udalosťami, ktoré sami často nezažili, no napriek tomu ich ovplyvňujú. Minulosť rodičov, starých rodičov či celej krajiny preniká do ich každodenného života.
Autor pripomína, že vojna a genocída sa nekončia podpisom mierových dohôd. Ich dôsledky pretrvávajú desaťročia v podobe strachu, mlčania, pocitu viny či narušených rodinných vzťahov. Postupne sa pred nami odhaľujú rodinné tajomstvá a uvedomujeme si, že v spoločnosti poznačenej genocídou nemožno ľudí jednoducho rozdeliť na vinných a nevinných. Niektorí boli obeťami, iní páchateľmi, ďalší mlčky prihliadali alebo sa snažili zachrániť svojich blízkych za cenu bolestivých kompromisov.
Minulosť stále zostáva prítomná: v krajine, domoch, spomienkach aj v mlčaní ľudí. Je nám jasné, že niektoré rany sa nikdy úplne nezahoja. Možno sa s nimi naučiť žiť, ale nemožno ich vymazať. Silným symbolom je strom jakaranda s nádhernými fialovými kvetmi, ktorého meno nesie názov románu. Predstavuje pamäť, život aj nádej. Rastie napriek tomu, čo sa odohralo pod jeho konármi, podobne ako sa ľudia pokúšajú pokračovať v živote napriek bolestivej minulosti. Strom sa stáva tichým svedkom dejín, čoho sú ľudia schopní, aké utrpenie dokážu pôsobiť iným.
História sa nesmie opakovať
Faye zobrazuje genocídu cez osudy obyčajných ľudí, ktorých životy boli nenávratne poznačené násilím. Nepotrebuje k tomu dramatické opisy brutality, aby čitateľ pochopil rozsah utrpenia. Mnohé najťažšie momenty sú naznačené medzi riadkami. Ticho, mlčanie a nevypovedané spomienky majú často väčšiu silu než detailné opisy masakrov (hoci sú prítomné).
Autor kladie otázky o tom, čo znamená niesť zodpovednosť, či je možné odpustiť a ako možno po takej katastrofe znovu vybudovať dôveru medzi ľuďmi. Píše poetickým jazykom, ktorý ostro kontrastuje s krutosťou zobrazovaných udalostí. Vďaka tomu vzniká zvláštne napätie medzi krásou rozprávania a emocionálne silným obsahom.
Napriek bolestivej téme nepôsobí Jakaranda beznádejne. Naopak, nesie v sebe silné posolstvo zmierenia. Faye ukazuje, že skutočné uzdravenie môže prísť vtedy, keď je človek ochotný pozrieť sa pravde do očí, vypočuť si príbehy druhých a prijať, že minulosť sa síce nedá zmeniť, ale možno rozhodnúť o tom, ako bude ovplyvňovať budúcnosť.
Jakaranda je príbehom o ľudskosti, pamäti a odvahe čeliť minulosti. Hovorí o tom, že nenávisť sa rodí z mlčania a predsudkov, zatiaľ čo porozumenie vzniká z ochoty počúvať. Je to kniha, ktorá môže niektorých čitateľov zasiahnuť silou tornáda (pripravte si vreckovky). Pripomína, kam môže viesť šírenie nenávisti, propaganda a rozdeľovanie spoločnosti na „my“ a „oni“. Takéto niečo by sa už nikdy a nikde na svete nemalo opakovať.
Ivana Zacharová