Virginie Despentes: Ahoj, debil (prel. Aňa Ostrihoňová, Inaque 2026)
Keď celá krajina baží po tvojej krvi, ťažko zostať stoický
Romány Virginie Despentesovej sú priestorom na konfrontáciu, polemiku aj hľadanie odpovedí na otázky, ktoré sú pre súčasnú spoločnosť nepríjemné. Ahoj, debil je toho azda najvýraznejším dôkazom. Na prvý pohľad ide o jednoduchý epištolárny román pozostávajúci z e-mailov medzi dvoma ľuďmi. V skutočnosti však Despentesová vytvára rozsiahlu spoločenskú sondu, ktorá sa dotýka feminizmu, závislostí, starnutia, sociálnych sietí, samoty aj možnosti odpustenia. Je to román, ktorý sa viac než na dej spolieha na silu dialógu a myšlienok.
…hoď kameňom
Spisovateľ Oscar si na sociálnych sieťach neodpustí jedovatú poznámku na adresu herečky Rebeccy Lattéovej. Tá mu namiesto verejného útoku pošle súkromný e-mail. „Ahoj, debil, čítala som, čo si zverejnil na instagrame. Si ako holub, čo mi nasral na plece, keď letel okolo. (…) Hav-hav, som malý bezvýznamný úbožiak, ktorý nikoho nezaujíma, a kňučím ako čivava, lebo snívam, že si ma niekto všimne. Chvála sociálnym sieťam: máš svojich pätnásť minút slávy. (…) Ak nemáš gule, nejaké si zadováž.“ Ich korešpondencia sa však postupne mení z výmeny urážok na prekvapivo úprimný rozhovor dvoch ľudí, ktorí napriek odlišným skúsenostiam zápasia s podobnými démonmi. Situáciu zároveň komplikuje obvinenie Oscara zo sexuálneho obťažovania mladou blogerkou Zoé Katanyovou. Zoé reprezentuje mladší feministický pohľad, ktorý odmieta kompromisy a požaduje jasnú zodpovednosť. Despentesová vytvára trojuholník perspektív, v ktorom nikto nie je úplne nevinný, ale ani zavrhnutiahodný.
Starnutie, drogy, internet
Despentesová nepíše manifest, hoci jej feministické postoje sú zreteľné. Namiesto čierno-bieleho delenia sveta ukazuje, že mocenské vzťahy medzi mužmi a ženami sú komplikované a že aj tí, ktorí sú súčasťou problému, môžu prejsť bolestivou sebareflexiou. Oscar nie je vykreslený ako netvor, ale ako muž vyrastajúci v kultúre, ktorá ho naučila určité vzorce správania. To ho nezbavuje zodpovednosti, no zároveň mu autorka neodopiera možnosť pochopiť vlastné chyby.
Dôležitým motívom knihy je starnutie. Rebecca, kedysi obdivovaná filmová hviezda, bolestne vníma, ako spoločnosť pristupuje k ženám po päťdesiatke. Jej hodnota bola celé desaťročia spájaná s krásou a príťažlivosťou, a keď tieto atribúty prestávajú byť stredobodom pozornosti, akoby mizla aj ona sama. Despentesová mimoriadne presne zachytáva rozdiel medzi starnutím mužov a žien. Zatiaľ čo muž môže s pribúdajúcim vekom získavať rešpekt, žena sa často stáva neviditeľnou. Od autorky však nečakajte žiadnu sentimentalitu. Rebecca nie je obeť, ale inteligentná žena, ktorá sa učí definovať samu seba mimo pohľadu mužov.
Rovnako silnou témou sú závislosti. Alkohol, kokaín či heroín sú barličky, ktorými postavy celé roky riešili prázdnotu, úzkosť a tlak spoločnosti. Teraz sa snažia zostať čistí. Oscar aj Rebecca opisujú abstinenciu bez moralizovania, dokonca vtipne. Zbaviť sa závislosti neznamená iba prestať užívať drogy či piť alkohol, ale naučiť sa existovať bez mechanizmu, ktorý človeka roky chránil pred vlastnými traumami.
Významnú úlohu zohrávajú aj sociálne siete. Internet je priestorom okamžitých súdov, verejného ponižovania aj nekonečného hnevu. Despentesová si všíma, ako algoritmy podporujú konflikty a ako ľudia postupne prestávajú viesť skutočné rozhovory. Kritizuje spôsob, akým dnes komunikujeme.
Nechodiť po špičkách
Ahoj, debil nie je kniha, ktorá chce čitateľa presvedčiť, že svet možno jednoducho rozdeliť na vinníkov a obete. Skôr ukazuje, že všetci žijeme vo svete poznačenom mocou, traumami a stereotypmi, z ktorých sa len veľmi ťažko vystupuje. Despentesová ostáva provokatívna, no tentoraz ju viac než hnev zaujíma možnosť zmeny. Tento mimoriadne aktuálny román je (ako všetky jej knihy) plný presných postrehov, ostrého humoru a nečakanej nežnosti. Virginie Despentes opäť dokazuje, že vie s nekompromisnou úprimnosťou pomenovať témy, pri ktorých iní často len opatrne našľapujú.
Ivana Zacharová
Virginie Despentes: Ahoj, debil (prel. Aňa Ostrihoňová, Inaque 2026)