Geraldine Brooksová: Kôň (prel. Daniela Šinková, Tatran 2025)
Aj náhodný nález – obraz, kostra, artefakt – môže dať hlas zabudnutým
Román Kôň držiteľky Pulitzerovej ceny Geraldine Brooksovej opisuje príbeh slávneho koňa Lexingtona, anglického plnokrvníka z 19. storočia, ktorý ako dostihový kôň a plemenný žrebec výrazne ovplyvnil dejiny dostihových pretekov. Lexington je stredobod, okolo ktorého sa točí niekoľko dejových línií z rôznych časových období. Autorka sa venuje témam rasy, identity, historického dedičstva, umenia a pamäti. Pred písaním románu a počas neho viedla dôkladný historický výskum, aby čo najpresvedčivejšie vyrozprávala príbeh šampióna a jeho priateľa a trénera v jednej osobe – otroka Jarretta.
Otroctvo, pamäť, hlasy umlčaných
V prvom časovom rámci sa ocitáme v Kentucky a Louisiane, na rančoch a farmách otrokárov. Mladučký Jarrett pomáha svojmu otcovi pri žrebení kobyly. Narodí sa už na prvý pohľad výnimočné žriebä Darley, z ktorého sa neskôr stáva slávny žrebec. Jarrett, najsilnejšia postava románu, je obrazom nezlomnej sily, láskavosti, lojálnosti, citlivosti a odvahy. Pre koňa by urobil všetko, aj keby mal sám trpieť. Ako otrok je iba vecou, majetkom v rukách svojich pánov, veľmi dobre si to uvedomuje, no neraz preukáže vzdor a cieľavedomosť, ktoré vzbudzujú u otrokárov obdiv.
V tejto dejovej línii autorka pripomína krutosť a nespravodlivosť otrokárskeho systému. Rasizmus, ktorý vládol v otrokárskych časoch, pretrval až do súčasnosti. Dôkazom toho je druhá dejová línia, v ktorej sledujeme Afroameričana – doktoranda dejín umenia Thea, ktorý píše prácu na tému zobrazovania koní, ale hlavným bodom jeho záujmu je zobrazovanie otrokov alebo černošských sluhov a trénerov, ktorí na obrazoch buď absentujú, alebo sú v kontraste s krásou, eleganciou a detailnosťou koní namaľovaní ako anonymné, nevýrazné postavy bez individuality. Raz narazí na odhodený obraz koňa. Dá ho zreštaurovať a posúdiť odborníkom. Stretáva vedkyňu Jess, ktorá pracuje na rekonštrukcii kostry slávneho žrebca.
V tejto dejovej línii autorka opäť nastoľuje témy rasizmu a identity, píše o tom, ako historické príbehy zanechávajú stopy naprieč desaťročiami a stávajú sa zdrojom konfliktov a nespočetných otázok. Rozvíja otázky, čo znamená byť Afroameričanom v „bielej“ Amerike. Do románu vložila niekoľko skutočných príbehov, v ktorých prišli černosi o život, stali sa obeťami pretrvávajúceho rasizmu.
Niekedy sa jej rozprávanie javí príliš didaktické, miestami tlačí na pílu, svoj odkaz posúva nápadnejšie ako treba. Ale dnes, keď svetu vládne ľahostajnosť a ľudia si zakrývajú oči rukami, chápeme, prečo to robí. Treťou, najmenej výraznou dejovou líniou je príbeh Marthy Jacksonovej, galeristky v New Yorku, ktorá vlastní jeden z obrazov Lexingtona. Táto línia je akýmsi spojivom medzi historickým a súčasným kontextom.
Čo zaniká vo víre času
Brooksová poukazuje na to, že história si pamätá len to, čo chce. Lexingtonova sláva pretrvala dodnes, no život toho, kto stál za jeho úspechmi, je iba vyblednutou zmienkou kdesi na okraji. Venuje veľkú pozornosť detailom, jej precízne opisy majú moc preniesť nás priamo na zobrazované miesta. Presvedčivé obrazy umožňujú „prežiť“ minulosť spolu s hlavnými aktérmi. Je priam nemožné nesúcitiť či neradovať sa s Jarrettom, nemať chuť pohladkať srsť Lexingtona, či nedať sa strhnúť nákazlivým nadšením alebo žiaľom hrdinky Jess.
Román vyzýva na premýšľanie o tom, ako sa formujú naše predstavy o minulosti, ale najmä o tom, ako je možné, že v dvadsiatom prvom storočí silnie rasizmus. Brooksová napísala silné dielo, ktoré je viac než len rekonštrukciou minulosti, nie je to len príbeh o slávnom koňovi, je o ľuďoch, na ktorých chcela história zabudnúť, systémových krivdách, ale aj úžasnej ľudskej schopnosti milovať a starať sa aj napriek všetkému.
Ivana Zacharová
Geraldine Brooksová: Kôň (prel. Daniela Šinková, Tatran 2025)