Goran Lenčo: Clivá okarína (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2026)

Clivá okarína približuje človeka k dobru, nádeji a láske

Clivá okarína. Aké pekné slovné spojenie, povedala som si pri pohľade na názov novej knihy slovenského spisovateľa, básnika a publicistu Gorana Lenča. A to som ešte netušila, ako pekne mi v nej bude, s akou chuťou budem otáčať strany a pomyselne si do zásoby plniť vrecká a srdce krásnymi obrazmi, ktoré pre nás autor vyčaroval. Naschvál som použila slovo vyčaroval, pretože inak si neviem vysvetliť tie kúzelné metafory, personifikácie, prirovnania, hyperboly, alegórie či epitetá.

Hľadajte a nájdete

Samotný názov pôsobí tajomne a poeticky, akoby čitateľa pozýval do priestoru medzi snom, mýtom a metaforou. Obálka s ilustráciou Any Paulovej našepkáva, že by mohlo ísť o nejaký fantasy príbeh a je i nie je to tak. Niekto môže knihu čítať ako rozprávku, iný ako podobenstvo, ďalší ako filozofickú úvahu o živote. Clivá okarína predstavuje pozoruhodné literárne dielo, ktoré sa len veľmi ťažko dá zaradiť do jedného žánru. Nie je to klasický román s pevnou dejovou líniou ani tradičná fantasy literatúra založená na dramatických konfliktoch. Skôr ide o mozaiku krátkych textov, obrazov, podobenstiev a zastavení na ceste človeka, ktorý putuje krajinou aj vlastným vnútrom.

Hlavný hrdina nehľadá poklady ani moc, hľadá seba samého, zmysel bytia, pokoj a spojenie s prírodou. Stretáva sa s podivnými bytosťami, starými duchmi, tajomnými tvormi či postavami pripomínajúcimi bytosti z legiend. Každá postava, zviera a výjav nesú určitý symbolický význam. Autor cez ne rozpráva o človeku, o jeho spolupatričnosti s prírodou, potrebe pokory a túžbe znovu nájsť stratenú harmóniu. Práve úcta k prírode je jednou z najsilnejších tém knihy. Cítiť, že autor krajinu nevníma len ako kulisu, ale ako živý organizmus, ktorý dýcha, pamätá si a komunikuje s človekom. Lesy, rieky, vietor, kamene či zvieratá majú v texte vlastnú dušu. Píše o prírode s obdivom, jemnosťou a citom, aký dnes v literatúre nebýva častý. Nejde o romantizovanie prírody, ale o hlboké vedomie toho, že človek je jej súčasťou, nie jej pánom. V mnohých pasážach cítiť tiché ekologické posolstvo, nie moralizujúce, ale prirodzené a úprimné.

Básne v próze

Lenčo poprepájal prvky fantasy, filozofie a lyriky. Jazyk knihy je mimoriadne kultivovaný, dal si záležať na každom slove. Nesnaží sa čitateľa ohúriť komplikovanými dejovými konštrukciami, namiesto toho buduje náladu a emocionálnu hĺbku. Ide o texty, ktoré si vyžadujú pomalé čítanie, sústredenie a ochotu ponoriť sa do atmosféry, symbolov a vnútorného prežívania. Autor mal už od začiatku jasno, ako bude knihu koncipovať. Rozhodol sa, že napíše zbierku básní v próze, teda poéziu vo forme prózy. Jednotlivé obrazy, myšlienky a dialógy často pôsobia aj ako samostatné umelecké fragmenty. Motívy samoty, hľadania zmyslu, túžby po transcendencii či konfliktu medzi racionalitou a duchovnosťou sú v texte prítomné neustále. Autor nenabáda čitateľa k jednoduchému pochopeniu, skôr ho vedie k premýšľaniu.

Veľmi zaujímavý je aj spôsob, akým vzdáva hold básnikom a literárnej tradícii. V texte cítiť ozveny rôznych básní, symbolizmu, ale aj mytológie a ľudovej slovesnosti. Niektoré pasáže pripomínajú filozofické meditácie, iné zasa lyrické prírodné básne.

Lenčo akoby nadväzoval na autorov, ktorí v literatúre hľadali duchovný rozmer sveta a snažili sa zachytiť krásu okamihu, ticho lesa či vnútorný nepokoj človeka. Kniha preto pôsobí veľmi osobne a zároveň nadčasovo. Hoci ide o autorovu osobnú umeleckú výpoveď, ľahko si obujeme topánky hlavného hrdinu, splynieme s ním a vydáme sa na cestu za hľadaním toho, čo nám chýba.

Goran Lenčo potvrdzuje, že patrí medzi autorov, ktorí chápu literatúru nielen ako rozprávanie príbehov, ale aj ako spôsob hľadania hlbšieho významu sveta a človeka. Je to dielo, ktoré oslavuje prírodu, citlivosť a vnútorné hľadanie človeka v období, v ktorom sa na tieto hodnoty často zabúda. Dokazuje, že literatúra môže byť nielen príbehom, ale aj meditáciou, básňou a tichým rozhovorom medzi človekom a krajinou.

Ivana Zacharová

Goran Lenčo: Clivá okarína (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2026)