Kolaboranti, konfidenti, arizátori a iní naši roduverní
Obraz bezpečnej kresťanskej krajinky pod krídlami ríšskeho nacistického orla je falošný
Slovensko sa so svojou históriou nechce vyrovnávať. Radšej si klameme, vytvárame falošné ilúzie či interpretujeme zjavné chyby ako nevyhnutnosť, inak sa prosto nedalo. Naša národná mytológia je v rozpore s historickými faktmi. Prečo? Lebo naša chiméra histórie nie je rozprávaním o zlých uzurpátoroch, ale rozprávkami o dobrom slovenskom človiečiku, ktorému ubližovali. Zlí boli tí hore, tí inde, tí cudzí.
A my sme len ako ťapákovci sedeli na priedomí a oči si šli vyočiť, čo sa to vlastne deje. A už keď to bolo naozaj zlé, tak sme tie oči zatvorili a premýšľali, ako to povieme ostatným, že my nič, my muzikanti.
Čítanie knihy Hany Kubátovej, slovenskej historičky pôsobiacej na Karlovej univerzite v Prahe, Kde líšky dávajú dobrú noc (N Press 2025) s podtitulom Kresťanský nacionalizmus a holokaust na Slovensku je ďalším z dôležitých pokusov pozrieť sa do vlastného historického zrkadla a skúsiť si začať hovoriť pravdu.
Pravdu o tom, že nemalá časť našich nedávnych predkov sa veľmi aktívne podieľala na fungovaní fašistického slovenského bábkového štátu, ktorý sa tak veľmi chcel prikrývať podivnou perinou zneužitého kresťanstva a národnej hrdosti.
Dejiny pod dejinami
Hana Kubátová sa vo svojej knihe rozhodla „veľké dejiny“ nechať len ako nevyhnutný rámec, v ktorom sa pohybuje jej výskum. Ponorila sa totiž do dokumentov, ktoré odhaľujú fungovanie drobných úradníkov, reprezentantov moci, kňazov v dedinách a mestečkách na vzdialenom konci vtedajšieho Slovenska, v oblastiach Spiša, Šariša a Zemplína. Začína vznikom samostatného štátneho útvaru, ktorý po rozpade Československej republiky a okupácii veľkej časti južného Slovenska a Podkarpatskej Rusi Maďarskom zostal v riadení domácej politickej reprezentácie.
Príbeh formovania nového štátneho útvaru z pohľadu pôvodne veľmi pestrej konfesijnej aj národnostnej časti, akou je východ Slovenska dodnes, je obrazom snahy o napasovanie novej ideológie falošného a ideologizovaného nacionalizmu do regiónu storočia sa vyvíjajúceho ako taviaci sa kotol rozhrania medzi západnou a východnou – Európou, cirkvou, civilizáciou. Zneužitie jazyka kresťanstva v ideologickom boji a prekrútenie základných morálnych posolstiev dopĺňala hrubá sila, tieň nemeckej orlice, ktorej sa slovenské politické vedenie podkladalo s cieľom udržať sa pri moci. A to podkladanie sa malo často podobu nadpráce a úslužnosti v snahe vyhovieť a predbiehať sa vo vykonávaní predpisov viac, ako si to sám protektor predstavoval.
Hana Kubátová postupne vykresľuje úslužnosť regionálnych členov Hlinkovej strany a Hlinkovej gardy, ktorí s vidinou vlastného prospechu udávali, donášali, aktívne spolupracovali s tajnou službou najmä s pragmatickým cieľom zabezpečiť si výhodnejšie pozície, získať viac na arizácií, zlepšiť si postavenie v štátnej správe, dostať sa k pozemkom. Na základe množstva až strašidelných dokumentov vidíme, ako sa naši milí predkovia správali v krízových situáciách. Arizácia, vyháňanie a udávanie ukrývajúcich sa Židov, totálne vylúčenie Rómov zo spoločnosti, ich verejné ponižovanie, prenasledovanie Čechov, Maďarov, kohokoľvek, kto nenapĺňal predstavu vernosti desivých ideálov čistej slovenskej národnej rasy – to neboli náhodné excesy, ale bežný každodenný život.
Nekresťanskí kresťania
Náboženská mytológia hrala (a hrá dodnes) dôležitú jazykovú prikrývku. Nie však v zmysle úprimnej viery, napĺňania posolstva tolerancie, lásky, pochopenia, milosti, skromnosti a dôležitosti spolupráce a ochrany slabších. Kresťanstvo v slovenskom politickom duchu bolo počas slovakštátu zneužité, fašisticky ideologizované. Kubátová upozorňuje práve na to, ako sa politické reprezentácie ešte v čase pôsobenia Andreja Hlinku snažili spojiť národnú sebalásku s kresťanstvom a presvedčiť obyvateľov, že heslo spájajúce Boha a národ je tým najlepším spojením pre rozvoj okypteného a uneseného štátu.
Malá odbočka do súčasnosti: zaujímavé je, ako slovenské politické špičky dokážu vyprázdňovať a kriviť pôvodné významy jazyka a posolstiev a vyrábať – ako by to nazval Václav Havel ptydepe – jazyk, ktorý je vo svojej podstate zbierkou hlúpostí, protirečení a zastierania pôvodného významu. Urobiť z multietnického náboženstva chudobných a pokorných spoločenstiev, ktoré navyše stojí na učení o tolerancii a láske židovského rabína Ježiša, nenávistný nástroj proti Židom a iným etnikám – je nepochopiteľné. Rovnako ako hromžiť na liberalizmus z pozície predsedu vlády v krajine, ktorej ústava je postavená na základných princípoch liberálnej demokracie, a tváriť sa pri vlastnej extrémne zlodejskej partokratizácii a oligarchizácii krajiny ako šéf sociálnej demokracie. Jazyk v ústach mocných – a je jedno, či je to vojnový zločinec arcibiskup Tiso, alebo predseda Fico – sa stáva vyprázdnenou zbierkou agresívnych formuliek. A my nevzdelaní tomu veríme?
Vráťme sa však k nekresťanským kresťanom v slovenskej vojnovej fašistickej republike. V prípade vojnovej republiky išlo priamo o inštrumentalizáciu náboženstva a zneužitie náboženských hodnôt na politické účely. Kubátová upozorňuje, že Vatikán opakovane žiadal Tisa, aby jeho nenávisť k Židom a jeho obchod s hitlerovskou ríšou pri deportácii vlastného obyvateľstva zastavil. Tiso sa snažil vyviniť a razil si vlastnú cestu potupného zaobchádzania s obyvateľstvom, v ktorom mu práve východoslovenskí reprezentanti štátu i cirkvi radi pomáhali. Veď zo zabíjania a vyháňania svojich blížnych mali viditeľný osobný prospech. Kresťanská láska by nemala smerovať vlaky do Osvienčimu.
Povstanie a čo bolo po ňom
Ďalšou bolestivou kapitolou našich dejín je samotné Povstanie. V čase, keď Nemcov hnala Sovietska armáda smerom k Berlínu a už temer tri mesiace po vylodení v Normandii zatláčali spojenecké vojská Nemcov zo západnej strany, bolo Povstanie regulárnym pokusom o zvrátenie despotického, kleptokratického režimu, ktorý dýchal len vďaka nemeckej podpore.
Bratislavská moc Hlinkovej strany a gardy a prisluhovači režimu po celom Slovensku nechceli rozumieť náladám v spoločnosti a radšej sa snažili už dlhšie trvajúcu nespokojnosť s vyčíňaním arizátorskej, kolaborantskej vlády udržať za každú cenu. Povstanie však bolo roztriešteným a nie práve ideálne organizovaným pokusom prevziať opraty v štáte. Zúčastnili sa na ňom dokonca aj samotní reprezentanti štátu, vojaci, mediálni pracovníci, ale aj obyčajní ľudia, partizáni, ktorí v spolupráci so zahraničnými oslobodzovacími silami chceli začať naprávať krivdy režimu.
Faktom – o ktorom Kubátová píše – však je, že Povstanie občanov rozpoltilo na tých, ktorí tušili, že s Nemeckom je veľmi zle a prebudila sa v nich chuť so zlom bojovať, a tých, ktorí sa ako kliešťa držali kolaborujúceho prezidenta, ktorý neváhal na vlastných občanov pozvať nemecké vojská. To sú známe fakty, menej známe až neznáme sú však fakty, o ktorých hovorí Kubátová. O tom, ako svojich vlastných občanov zrádzali miestni, ako neváhali susedov udávať fašistickým zločincom, ako spolupracovali s vidinou, že sa – desivé – dostanú k ich majetkom. Jednotlivé prípady konkrétnych ľudí – nielen funkcionárov, ale aj učiteľov, lekárov, kňazov (dokonca aj takých, ktorých by niektoré cirkevné kruhy radi videli na piedestáli svätcov) – tvoria smutnú mozaiku posledných mesiacov fungovania prvej samostatnej Slovenskej republiky.
Povojnová situácia nepriniesla očistu. Slovač sa napríklad neváhala obracať na štát so žiadosťami o odškodnenie za to, že im vojna zničila majetok. To, že ho arizovali? A čo, zničili už ich majetok. Naši nedávni predkovia si neváhali dopĺňať svoje, ehm, morálne profily, o príbehy pomoci Židom a ďalším, ktorým nepomohli. Aby sa vyhli trestom. A niektorí sa plynulo skamarátili s novou totalitou.
Svätí fakt len za dedinou
So svojou minulosťou sa len veľmi ťažko vyrovnávame. Ešte stále považujeme nájomného žoldniera, zlodeja a pravdepodobne aj vraha Jánošíka za mytologického hrdinu. Ešte stále rozprávame mytologické príbehy o našom národnom prebudení a obrodení, ktoré však drvivú väčšinu obyvateľov Slovenska nezaujímalo. A najčernejšie kapitoly našich totalitných desaťročí – spojené s nacizmom a komunizmom – si mýtizujeme ako rajské dni. Kubátová upozorňuje, že naratív „bohatého a bezpečného Slovenska“, ako ho predstavovali niektorí reprezentanti kolaborantskej a postnacistickej emigrantskej histórie, je čistý blud.
A stačia na to fakty. To, že sa časť občanov dostala vďaka arizácii a konfidentom k majetku za cenu životov vyhnaných ľudí, neznamená, že sme boli zázračná oáza pokoja. To, že naši predkovia radi udávali, donášali, tuľkali sa s mocou, že v nejednej rodine boli aj partizáni, aj gardisti, to je naša väzenská guľa na nohe. A s resentimentom za slovakštátom sa nevieme vyrovnať ani vo verejnom živote či pri postihovaní priaznivcov verejne sa hlásiacich k fašistickým ideológiám a zvrátenostiam slovenského nacizmu (stačí si spomenúť, ako dlho trvalo premenovať ulicu nazvanú po vojnovom zločincovi).
Opäť sa však nemusíme báť, že by Kubátovej zistenia rozpútali diskusiu o tom, že by sme mali otvorene hovoriť o gardistoch i partizánoch, o kňazoch, ktorí si ukradli kresťanskú terminológiu, aby hnali Židov do transportov, o obyčajných ľuďoch a ich neobyčajných svinstvách. Koho by už v 21. storočí zaujímali hriechy, o mŕtvych len dobre, nie?
Charaktery, bohužiaľ, zostávajú.
Martin Kasarda