Kim de l‘Horizon: Kniha krvi (prel. Zuzana Demjánová, Premedia 2024)
Švajčiarske autorstvo Kim de l‘Horizon skúma vo svojom debutovom románe Kniha krvi korene rovnomennej hlavnej postavy Kima a bremeno generačnej traumy. Rozprávačstvo sleduje ženskú rodovú líniu pokrvných predkov a pátra po význame a symbole krvavého buka, ku ktorému má odmalička silný vzťah. Krvavý buk rastie v záhrade starej mamy (grosmér) bezmála sto rokov. V príbehu je nositeľom viacerých metaforických významov a je zaujímavé objavovať ich. V podstate celý text môžeme považovať za metaforické vyjadrenie roztrieštenosti rodiny a identity, pretože Kim mení štýly aj formy. Zaoberá sa nehmotným dedičstvom, otázkami rodu, traumy, jazyka, inakosti a identity, ale aj hanbou, strachom, osamelosťou a spolupatričnosťou. „Queer sa dá byť na veľa spôsobov a u mňa sa ujal TENTO.“
Skúmanie pokrvnej línie
Román je vlastne dlhým listom, ktorý Kim píše grosmér, keďže stará žena trpí demenciou a čím viac zabúda, tým viac si chce rozprávačstvo pospomínať na minulosť a uchovať ju v knihe. Vracia sa v spomienkach do detstva, premýšľa, čo spôsobilo, že sa cíti cudzo vo svojom tele. Zamýšľa sa nad tým, ako rod, spoločenská trieda a rodinné vzťahy formujú našu identitu. Hoci bola grosmér vždy dobre podkutá v jazykovom prejave, existuje mnoho nevypovedaného. V rodine sa o dôležitých veciach mlčí a vzťahy nie sú úplne ideálne. Kim necíti ani k matke (mér) ani ku grosmér extra puto, práve naopak, spomína si na strach z dotykov starej mamy a ľadový chlad z matky. Opisuje minulosť z pohľadu dieťaťa, čím sa zbavuje mužského a ženského rodu. V tomto zmysle je Kniha krvi aj štúdiou o hľadaní vhodného jazyka v rodovo vyhranenom svete.
Obe ženy odmietajú hovoriť o tom, čo bolo, ale Kim z nich postupne doluje tajomstvá a skladá útržky informácií do uspokojivého obrazu. Z grosmériných skratkovitých príbehov sa vynárajú temné rodinné tajomstvá: sexuálne zneužívanie, incest, neúspešné potraty. Prostredníctvom rodostromu, ktorý vytvorila mér, sa vraciame hlboko do minulosti k výnimočným ženám. Môžeme ich označiť za feministky ich doby. Niektoré boli liečiteľkami, spoločnosť/cirkev ich označovala za čarodejnice. Ich životné osudy sú veľmi zaujímavé, žiaľ, poznačené násilím a útlakom. Mér sa pre Kima vzdala vzdelania, hovorí a píše nespisovným jazykom, snaží sa o vzletné vyjadrovanie, jej texty o predkoch sú veľmi svojské, používa archaizmy, nespisovné slová, no cítiť, že do svojho výskumu dala srdce.
Famózna hra s jazykom
V linke zo súčasnosti má Kim dvadsaťšesť rokov, žije sáma a venuje sa písaniu. V Zürichu sa cíti slobodne. Často vyhľadáva náhodné sexuálne styky, nezriedka násilné. Má pocit, že iba vtedy cíti vlastné telo. Niektoré scény sú opísané veľmi explicitne. Po každej návšteve v seniorskom zariadení si čoraz intenzívnejšie uvedomuje grosmérinu demenciu a o to naliehavejšie sa vrhá do písania. Plynulo sa pohybuje medzi opismi tragédií, surového sexu, traumatickými spomienkami a lyrickými meditáciami o detskej osamelosti či pasážami z výskumu na tému krvavého buka.
Záverečná kapitola je napísaná v angličtine (následne preložená cez DeepL a upravená prekladateľkou), pretože pre Kima je to jazyk ponúkajúci väčšiu slobodu než nemčina, no zároveň cíti, že zrádza svoj pôvod a materinský jazyk. Románový debut Kima de l‘Horizon Kniha krvi bol ocenený prestížnou Nemeckou knižnou cenou a Švajčiarskou knižnou cenou. Po ocenení si na znak solidarity s iránskymi ženami oholila hlavu a svoju výhru 25 000 eur venoval*a Iránkam ako podporu na boj za ľudské práva. Kniha krvi je pozoruhodný a prelomový transgenderový román, ktorý stojí za pozornosť, čo sa týka formy i obsahu.
Ivana Zacharová