Dejiny jedného vyhynutia
Stellerova morská krava, živočích, ktorý sa dneška nedožil, nám ukazuje cestu na koniec útesu
Máte radi prírodovedné múzeá, históriu vedy, dobrodružstvo a dôležité otázky nášho zápasu s prírodou? Záleží vám na tom, aby sme sa konečne naozaj dovtípili, že vyhynutie – aj to naše – nie je fikcia, ale skutočnosť založená na vedeckých faktoch?
Romány so zaujímavou vedeckou problematikou nie sú, prirodzene, také populárne ako romance o pagáčoch, zmrzline a láske či detektívky zveličené zo skutočných prípadov. Na druhej strane, keď sa spojí skvelý jazyk, dobrá téma, vedecké a historické fakty a nerozprávajúci hlavný hrdina, čaká vás dobré čítanie. Tak, ako je to v prípade Iidy Turpeinenovej a jej debutového románu Živé tvory (prel. Z. Drábeková, Slovart 2026), ktorý autorke získal niekoľko domácich aj medzinárodných ocenení.
Hlavnou hrdinkou románu pritom nie je žiaden vedec, človek, záchranár, ale obrovská kostra v múzeu. To je totiž všetko, čo zostalo z podivného obrovského morského cicavca známeho ako Stellerova morská krava (Hydrodamalis gigas). Objavil ju nemecký prírodovedec Georg Wilhelm Steller počas Beringovej expedície. Túto riasožravú, veľmi mierumilovnú a pomalú morskú kravu pre svet objavil Steller v roku 1741. Stačilo však 27 rokov intenzívneho lovu a z morskej kravy sa pre jej tuk, mäso, pomalosť a dôverčivosť stala len spomienka.
Tri časové roviny
Literatúra môže byť spokojne aj hravé jazykové laboratórium. V tomto prípade sa nám do rúk dostáva román, ktorý využíva viacero rozprávačských techník, čo z tohto textu vytvára aj čitateľské dobrodružstvo. Nečakajte prvoplánovú story, aj keď o prekvapenia nebude núdza. A knihe nechýbajú ani meditatívne pasáže a nepochybne silný poetický náboj. Prosto, vysoká literárna gastronómia.
Príbeh Stellerovej morskej kravy sledujeme v troch historických rovinách. Počas prvej sa vydávame s Beringom do úžiny medzi Kamčatkou a Aljaškou. Na prieskumnej lodi sa vezie aj vedec G. W. Steller a my sledujeme jeho objav.
Druhá línia príbehu nás posúva o viac ako sto rokov do konca 19. storočia. Johan Hampus Furuhjelm, fínsky aristokrat a dôstojník pôsobil ako gubernátor Ruskej Ameriky. Jeho snaha získať kostru morskej kravy je ukážkou imperiálnej a koloniálnej prestíže. Hoci krava už nežije, chce ju konzervovať a zachovať ako pamäť pre ďalšie generácie, ako trofej.
Tretia línia sa deje na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia. Reštaurátor John Grönvall rekonštruuje kostru morskej kravy a vedie s ňou akýsi vnútorný dialóg. Kostru dotvára a interpretuje tak, aby vytvoril ilúziu zvieraťa, o ktoré sme vlastnou vinou prišli. Táto časť je vskutku poetickou meditáciou nad čímsi, čo môžeme už len rekonštruovať, predstavovať si ako čosi, čo už nikdy neuvidíme.
Krása a tragédia pamäti
Tri línie, ktoré sa textom preplietajú, vytvárajú priestor pre uvažovanie o ľudskom správaní. Román ukazuje, že vyhynutie nie je jednorazová udalosť, ale proces, ktorý sa rozprestiera v čase a je výsledkom rozhodnutí, ktoré vo svojej dobe mohli pôsobiť primerane, ale dnes vieme, že boli tragicky chybné a vyplývali z našej neznalosti i ľudskej pýchy. Od prvého stretnutia cez proces ľudského zmocnenia sa nevinných živočíchov, pokusy o záchranu pamäti z perspektívy moci a ľudskej predstavy o jeho panovaní v prírode, až po rekonštrukciu, ktorá je len smutnou spomienkou na to, čo „pán tvorstva“ dokázal zničiť, sledujeme príbeh, ktorý sa opakuje so smutným koncom. Ani morská krava, ani vták dodo a ani desiatky a stovky ďalších živočíchov sa do prírody už nikdy nevrátia.
Striedanie perspektív vytvára pre čitateľa príťažlivý polyfonický efekt. Každý z protagonistov reprezentuje iný typ vzťahu k prírode, pričom autorka je k interpretácii „chladná“, necháva rozprávať fakty. Postupne sa z tejto polyfónie skladá mozaika, ktorá je však zároveň pripomienkou „zlého“ svedomia i meditáciou o našej ľudskosti.
Poetika vedy
Fínska spisovateľka Iida Turpeinen pôsobí aj ako literárna vedkyňa, vníma faktickosť a presnosť jazyka vedy, ale zároveň sa ho zmocňuje a obohacuje ho o poetickú perspektívu. Keď opisuje, klasifikuje, vyratúva, pozoruje a (zdanlivo) snaží sa o chladnú objektivizáciu faktov, správa sa ako poetka žonglujúca so slovami. Ako čitatelia priam cítite, ako sa objektívna lingvistická vedecká klasifikácia mení na veľmi podnetný, provokatívny literárny jazyk. Emocionálny náboj je skrytý vo faktoch jazyka.
Román Živé tvory pracuje naraz s racionalitou a emóciami, fakticky opisuje, ale pritom zaznamenáva neraz tragické veci. Autorka pri opise dobrodružstiev pôsobí temer ako spravodajca, nevnáša do textu psychológiu a konflikty postáv, ktoré by sa zvnútorňovali a odhaľovali čitateľovi emócie. Rozpráva, popisuje tak, ako sa popisujú exponáty v múzeu. Dráma sa odohráva až v čitateľovej mysli a to je na tejto knihe najpríťažlivejšie.
Román možno čítať aj ako kritiku tradičného románu, ktorý stavia človeka do centra. Tu sa centrom príbehu stáva „neľudský“ objekt, skelet v múzeu, ktorý dokazuje, že vyhynutý druh existoval. A ľudské postavy len krúžili okolo tejto majestátnej kostry. Tá však nie je démonizovaná ani romantizovaná, je skôr tichým svedkom toho, čo sa nám podarilo.
Posmrtný život a čo z neho vyplýva
Grönvallova reštaurátorská práca v múzeu je metaforou odkazujúcou na mýtický rozmer našich príbehov. Biológ-reštaurátor rekonštruuje telo, ktoré už neexistuje, z fragmentov kostí, dokumentov, domnienok skladá čosi ako bájnu bytosť zo zlatého veku prírody. Múzeum sa tak stáva priestorom, kde sa minulosť inscenuje, rozhodujeme sa, čo si zachováme a zapamätáme. Stellerova morská krava nie je v múzeu zachránená, stáva sa z nej objekt, ktorým sa pozeráme na minulosť. Dôkaz nášho triumfu nad prírodou, ktorý je zároveň katastrofálnou prehrou.
Keď román „znovu vymýšľa“ to, čo zmizlo, naráža na fundamentálne filozofické otázky. Akým spôsobom môžeme v prítomnosti reprezentovať minulosť, ktorej hlavným ontologickým znakom je jej definitívna neprítomnosť?
Román Živé tvoryukazuje, že vyhynutie nie je len biologická udalosť. Vyhynutie druhu sa mení na pamäťový problém. To, čo mizne zo sveta, musí byť znovu vymyslené, aby sme si to mohli pamätať. V čase, keď sa ekologická literatúra často uchyľuje k moralizovaniu alebo dystopickým víziám, Iida Turpeinen volí opačnú stratégiu. Živé tvory rozprávajú tichý, presný a vedecky podložený príbeh, ktorý sa rozprestiera naprieč tromi storočiami. Román je zároveň historickou fikciou, ekologickou kritikou nášho antropocentrického pohľadu na svet, ale aj meditáciou či reflexiou vedeckého poznania.
Živé tvory napokon ukazujú, že dejiny vyhynutia nie sú len príbehom o stratách, ale aj o našej schopnosti – či neschopnosti – niesť zodpovednosť za vlastné činy. Fínska autorka pripomína, že pamäť nie je archív, ale proces: to, čo si chceme pamätať, musíme najprv pochopiť. A to, čo sme zničili, musíme najprv pomenovať. Tento román je preto nielen literárnym zážitkom, ale aj skúškou našej ochoty pozrieť sa do tváre tomu, čo sme nechali zmiznúť.
Vyhynutie nie je katastrofa, ktorá sa stane „niekde inde“. Je to dôsledok konkrétnych rozhodnutí, aké robíme aj dnes. Stellerova morská krava zmizla rýchlo – a rovnako rýchlo miznú aj ďalšie druhy. Živé tvory nám pripomínajú, že ak chceme, aby sa tento príbeh neopakoval, musíme začať konať skôr, než sa ďalšie kostry stanú jediným dôkazom toho, že niečo kedysi žilo.
Martin Kasarda
Iida Turpeinen: Živé tvory (prel. Z. Drábeková, Slovart 2026)