Ako sme si vzali osud do svojich rúk
Antickú mytológiu používame dennodenne, často si ani neuvedomujúc, aký odkaz nám Gréci vo svojich príbehoch zanechali. Bola to práve antická civilizácia, ktorá sa rozhodla nechať bohov na Olympe, vzoprieť sa im a ustanoviť svet, kde nebude vládnuť Osud a Márnivosť zvrátených bohov, ale v ktorom sa ujme vlády Spravodlivosť a Právo.
Stephen Fry, britský spisovateľ, polyhistor a takisto herec sa podujal na monumentálnu úlohu: prerozprávať korpus gréckych mýtov pre moderného čitateľa bez toho, aby obetoval ich archaickú hĺbku alebo ich premenil na suchopárnu akademickú príručku. Po knihách Mýty, Hrdinovia, Trója prichádza záverečná časť tejto tetralógie nazvaná Odysea (prel. J. Pernišová, Tatran 2026).
Prístup Stephena Frya definuje unikátna kombinácia odbornej religionistickej precíznosti, britskej irónie a hlbokého pochopenia pre to, čo robí tieto tisícročia staré príbehy stále relevantnými: ich bytostná ľudskosť.
Od mýtu k človeku
Fryova cesta sa začína v knihe Mýty (Tatran 2020), kde si autor vzal do parády najstaršie príbehy o stvorení sveta. Chaos, entita, z ktorej všetko vzišlo, nie je v jeho podaní len abstraktným prázdnom, ale „veľkým kozmickým zívnutím“, takže okamžite nastavuje tón celej série – mýty sú vtipné, špinavé a klebetné. Pretože antický panteón je ako kombinácia bulvárnych správ a návštevy u psychoanalytika.
Hrdinovia nás presunú od nesmrteľných božstiev k tragickým a fascinujúcim osudom smrteľníkov. Hrdinovia však nie sú mramorové sochy, ale chybujúci jedinci, ktorí zápasia s pýchou, so strachom a s nespravodlivosťou bohov. Tretia časť, Trója, transformuje desaťročné obliehanie mesta na grandióznu mydlovú operu božských proporcií, kde sa politické intrigy miešajú s osobnými tragédiami. Všetky tri predchádzajúce zväzky sú vzájomne prepojené a vytvárajú oblúk, ktorý dospel do finále práve v najnovšej knihe Odysea.
Nie je to však len prerozprávanie Homérovho eposu, ale komplexná štúdia fenoménu návratu domov a definitívny bod za érou, v ktorej bohovia priamo zasahovali do ľudských životov. Fry sa rozhodol odchýliť od prerozprávania osudu samotného Odysea. Vytvoril syntézu viacerých zdrojov tradičnej antickej literatúry, ktorá Homéra dopĺňala, alebo osvetľovala, či vykladala inak. Príbeh sa začína pádom Tróje a odchodom hrdinov, pričom osudy jednotlivých členov či kmeňov gréckej armády po zničení Tróje sleduje v osobitných príbehoch. Trocha zúfalstva, márnivého pripomínania smrti, náhody a spravodlivosti predsa tvorí ten neuchopiteľný základ života.
Fry venuje značný priestor tragédii Agamemnóna, ktorého návrat k manželke Klytaimnéstre pripomína až filmy Quentina Tarantina s jeho zmesou napätia, brutality a irónie. Agamemnón je v jeho podaní vykreslený ako bonviván, ktorý sa vracia z vojny ako z príliš dlhého posedenia v golfovom klube, očakávajúc teplý kúpeľ a poslušnú manželku. Jeho fatálne nepochopenie hnevu Klytaimnéstry za obetovanie ich dcéry Ifigénie slúži ako krutá pripomienka, že vojna neničí len tých na bojisku, ale aj rodinné väzby doma. A následná Oresteova pomsta sa stáva základom pre odluku ľudí od olympanov.
Odyseus a jeho spolupútnici z trójskej vojny sa tak menia z hrdinských bojovníkov na ľudí, ktorí zažívajú občas až tragikomické chvíle. Zo statočných bojovníkov sa stávajú ľudia, ktorí starnú, menia sa, strácajú svoju pravdu či správajú sa ako obyčajní smrteľníci. Fry dáva aj do kontrastu antickú morálku, najmä česť, hrdinstvo, odvahu či spravodlivosť, s tým, kam sme sa vlastne posunuli, alebo aj neposunuli, dnes.
Ako v intelektuálnych kúpeľoch
Skutočné čaro Fryovho rozprávania sa skrýva v poznámkach pod čiarou. Autorove komentáre nie sú nudnými odkazmi na literatúru, ale živými exkurziami do dejín jazyka, vedy a popkultúry s príjemnou dávkou uštipačného humoru. Fry s nadhľadom prepája archaické pojmy s modernou realitou, čím demonštruje, že náš svet je stále hlboko zakorenený v gréckej antike.
V knihe napríklad nachádzame poznámku o tom, že Odyseov príchod na pobrežie Faiakov na kuse trosky je pravdepodobne „prvým opisom surfovania v dejinách literatúry“. Fryov lingvistický zápal sa prejavuje v odhaľovaní pôvodu bežných slov, ktoré vnímame ako samozrejmosť. Jeho schopnosť prepojiť „oikos“ (domácnosť) s „ekonómiou“ a „ekológiou“ dáva čitateľovi pochopiť, že pre starých Grékov bolo spravovanie domu rovnako dôležité ako spravovanie sveta. Tieto drobné intelektuálne radosti robia z čítania proces objavovania, kde sa čitateľ učí bez toho, aby mal pocit, že je v škole na nudnej hodine antickej histórie.
V záverečných úvahách sa Fry nezastavuje pri histórii, ale upiera zrak do budúcnosti. Vo fascinujúcej pasáži o Prometeovi prirovnáva dar ohňa k vytvoreniu umelej inteligencie (AI). Tvrdí, že ak sme my ľudia niekedy „zabili“ svojich bohov tým, že sme ich prestali potrebovať, môžeme sa ocitnúť v rovnakej situácii vo vzťahu k strojom, ktorým vdýchneme vedomie. Tento myšlienkový skok od antickej hliny k silikónovým čipom je dokonalým príkladom jeho intelektuálneho nadhľadu. Ukazuje, že mýty o stvorení, vzbure a treste nie sú len rozprávkami pre deti, ale fundamentálnymi vzorcami, podľa ktorých sa vyvíja naše etické myslenie.
Práve tento nadhľad, schopnosť vážiť si intelektuálnu tradíciu a zároveň si z nej uťahovať, je esenciou Fryovho úspechu.
Ľudskosť mýtov a koncept Nostalgie
Človek menom Odyseus nie je úplne tým veľkým bojovníkom a víťazom trójskej vojny. Fry nevidí Odysea len ako obeť bohov. Neváha poukázať aj na jeho pyšnú túžbu zažiť nové kultúry a následnú potrebu vysmiať sa oslepenému obrovi. Táto psychologická hĺbka robí z Odysea tragikomickú postavu. Fry vtipne poznamenáva, že hoci Odysea prezentujeme ako milujúceho manžela putujúceho za svojou Penelopé, svoje meškanie si vypĺňa nenásytnými aktmi súlože s bohyňami.
Autor kladie veľký dôraz na slovo nostos (návrat domov), z ktorého pochádza naše slovo „nostalgia“. V Odyseovi sa tento koncept stáva emocionálnym jadrom knihy. Autor ho nepodáva ako abstraktnú filozofiu, ale ako bytostnú túžbu po bezpečí a známom prostredí. Vo fascinujúcom prirovnaní k modernému životu Fry pripodobňuje pocit domova k obrazu dieťaťa, ktoré sa vracia zo školy, hodí tašku na stôl a v televízii bežia Simpsonovci. Táto banalizácia hrdinského eposu nie je dehonestujúca. Robí Odyseovo utrpenie z odlúčenia okamžite zrozumiteľným pre kohokoľvek, kto niekedy pocítil smútok za domovom, smútok z odcudzenia.
V tomto smere je silný aj príbeh Odyseovho syna Telemacha, pri ktorom si odvážny hrdina uvedomí, že premeškal celé detstvo svojho syna a táto bolesť je pre Odysea silnejšia než akýkoľvek fyzický súboj s monštrom či s nepriateľmi. Tu sa prejavuje Fryova schopnosť nájsť v mýte to hlboko ľudské, čo pretrvalo tisícročia: strach z otcovstva, hľadanie identity a potrebu patriť niekam, kde vás spozná aj starý pes.
Svet bez bohov
Fryova tetralógia ako celok sleduje historický oblúk od nadvlády titanov a bohov až po svet, v ktorom sú ľudia odkázaní sami na seba. Bohovia sa na konci Odyseovho putovania prosto začínajú sťahovať z ľudských záležitostí. Už nedochádza k splodeniu nových polobohov, božské zásahy sú čoraz zriedkavejšie a svet sa stáva „odkúzleným“.
Kľúčovým momentom tejto transformácie je proces s Orestom, ktorý Fry interpretuje ako víťazstvo rozumu nad krvavou pomstou. Aténa, hoci bohyňa, tu reprezentuje inštitúciu Práva a Zákona, čo je podľa Frya jediný boh, ktorého skutočne potrebujeme. Tento filozofický záver povyšuje sériu z obyčajného prerozprávania príbehov na úvahu o vývoji ľudskej civilizácie, kde sa mytológia mení na históriu a následne na literatúru.
Autor tvrdí, že jedinou skutočnou chybou človeka je nechuť vedieť. Jeho knihy sú liekom na túto nechuť, pretože podávajú informácie s takým nadšením, že čitateľ stráca pocit, že konzumuje klasické vzdelanie. Záverečná kapitola Odysea prináša katarziu nielen pre hrdinu, ale aj pre čitateľa, ktorý prešiel s Fryom cestu od Chaosu až po brehy Itaky.
Odyseova cesta domov zostáva našou univerzálnou metaforou na hľadanie integrity, zmyslu a identity v čase veľkých zmien. Stephen Fry nám týmito štyrmi knihami daroval nielen mapu k antickej minulosti, ale aj zrkadlo, v ktorom môžeme s úsmevom aj bázňou pozorovať našu vlastnú, hlboko ľudskú prítomnosť.
Martin Kasarda