Dejiny vidieka bez falošnej romantiky
Zotrvávať v romantických predstavách je sladké. Horšie, ak sú falošné a prikrášlené. Vtedy je dôležité užiť liek reality. Presne to spravila poľská autorka s obrazmi života sedliačok a medzivojnového vidieka. Slovenský čitateľ miestami pozabudne, že ide o príbehy od susedov.
Národné terapeutické sedenie
Kniha bola v Poľsku označená za najdôležitejší titul ostatných rokov a dostala prívlastok „rozsiahle národné terapeutické sedenie“. Folklorizujúci gýč o zbožných pracovitých žienkach sa rozpadol. Cieľom nebolo prostých ľudí spred sto rokov znevážiť, ale naopak – uctiť ich realistickým rozprávaním o ich životoch.
V knihe je všetko: história vyrozprávaná konkrétnymi ľuďmi, archívne a knižničné zdroje a k tomu kúsky sociológie, dejepisu, ekonómie i štatistiky. Autorka chodila po dedinách v rozličných poľských regiónoch, lebo každá dedina má predsa vlastný „register zlomených sŕdc“.
Najvzácnejšie sú spomienky dnes úspešných ľudí (akademikov, umelcov či lekárov) na svoje detstvo na poľskom vidieku. Spolu s autorkou prekonali priepasť generácií a vrátili sa po boľavej ceste do rodinných kroník. Nechýba drsnosť a krutosť, zlé zaobchádzanie, radikálna chudoba a ponižovanie.
Kuciel-Frydryszak píše s veľkou mierou empatie. V rozhovore pre magazín Vogue autorka priznáva, že počas písania knihy trpela neznesiteľnými bolesťami v ramene. Keď uzrela fotku, ktorá je na obálke poľského vydania (sedliačka s ťažkými vedrami na pleciach), pocítila spisovateľskú empatiu vo výnimočnej podobe.
V medzivojnovom období žilo na vidieku 70 percent poľskej populácie. Na západe Poľska obyvatelia dedín väčšinou nechodievali hladní a bývali relatívne slušne. Elektrinu mali do roku 1939 sotva tri percentá všetkých obcí, základným zdrojom svetla bola petrolejka. Napriek zreteľnej sociálnej štruktúre históriu doteraz rozprávali predovšetkým príslušníci elít.
Bez húževnatosti sa žiť nedá
V Sedliačkach je to iné, priestor dostávajú neznáme ženy z okrajov. Bez ohľadu na obmedzenia a spoločenské mantinely sú húževnaté a boria sa s ťaživým osudom. Sedliačka nesie slovami básne Anny Swirszczynskej na chrbte „dom, záhradu, pole, kravy, prasce, teľatá, deti“. A jej chrbát sa čuduje, že sa nezlomí, a ruky sa čudujú, že neodpadnú.
Kuciel-Frydryszaková, ktorá svoju novinársku dráhu naštartovala v Poľskom rozhlase a vroclavských printových médiách, postupne odkrýva všetky predstaviteľné životné roviny sedliačok a ich rodín. Rozpráva o ekonomickej situácii sedliakov trápiacich sa na malých kúskoch pôdy. Všíma si malých pastierikov aj ich dochádzku do školy, ktorá bola až na druhom mieste po práci doma. Ponúka obraz ekonomických mechanizmov, sexuálneho života (tehotenstva a pôrodov), životného štýlu, obliekania či stravovania.
Nemôže obísť osudy žien, ktoré odišli slúžiť na blízke aj vzdialené panstvá, alebo hľadali lepší život v cudzine. Len vo francúzskom departemente Indre a Loira v roku 1934 dojilo kravy a pracovalo na poli 900 Poliek.
Prirodzene, každú chvíľu sa dotýka náboženských tradícií vplývajúcich na životy vidieckeho ľudu v dobrom i v zlom, poverčivosti, antisemitských stereotypov a ubíjajúcej pasivity. Hádam najväčším rozčarovaním je nekompromisné rozprávanie o chladnom odstupe, ktorý ovládal vzťahy v rodinách. Deti boli hladnými krkmi a v lepšom prípade pracovnou silou, manželky slúžkami a otcovia nezriedka surovými otrokármi. Prejavy lásky, radosti a nehy boli vzácne a krehké…
Nejde o výlučne smutné a negatívne príbehy. Svoje miesto v príbehoch dostávajú aj osvetové a sociálne pracovníčky, učitelia či vydavatelia novín a kníh propagujúcich nové prístupy v poľnohospodárstve aj v iných oblastiach života.
Éra sedliačok je v poľských i našich dedinách minulosťou. Mnohí v sebe nosíme stopy tohto dedičstva. Nemôžeme ním pohŕdať, súčasne však musíme kráčať dopredu, kde nás čakajú nové ťažkosti a výzvy. Jedno je rovnaké ako v časoch drsného vidieckeho života: človek sa nezaobíde bez húževnatosti. To je jediná možná odpoveď na fatalizmus.
Ľubomír Jaško