Cesta je zarúbaná, radšej sa vráťme
Keby ste si mohli vybrať, v ktorom desaťročí svojho života by ste chceli žiť? Zlaté šesťdesiate roky? Alebo taká stužková v osemdesiatych rokoch a vysoká škola počas rozpadajúceho sa socializmu?
Nedá sa cestovať do minulosti a vy to ľutujete?
Nuž, sú ochorenia, ktoré vás jednoducho katapultujú do minulosti. Niekedy vám alzheimer či niektoré formy demencie zrušia krátkodobú pamäť, vymažú spomienky z nedávnej minulosti a umiestnia vás do hlbokej minulosti vášho života. A práve tu, v hlavách postihnutých minulosťou, sa začína zápletka románu bulharského spisovateľa Georgia Gospodinova Úkryt času (prel. I. Hochel, Ikar, 2024), za ktorú autor získal Medzinárodnú Bookerovu cenu 2023.
Naša individuálna pamäť zlyháva, ale zdá sa, že zlyháva aj pamäť spoločenstva, národa, Európy. Absurdný, satirický, desivý, filozofický, psychologický a pritom veľmi príťažlivý román nám ukazuje, ako zabúdanie a nostalgia valcujú naše rozmýšľanie o súčasnosti. A že nesmerujeme ku krajším zajtrajškom? Tam, v ideálnej krajine, sme už predsa boli.
Úkryt času je pokrivené zrkadlo našej neďalekej minulosti a občas vskutku čiernohumorné varovanie pred tým, do čoho sa rútime. Nečakajte jeden príbeh, ale kopu zaujímavých pasáží, poetických obrazov, iskrivých nápadov, sond do našej mysle i našej európskej histórie. Vďaka výbornému prekladu s nutnou dávkou poetického ducha Igora Hochela si knihu môžeme vychutnať v celej jej jazykovej pestrosti.
Začíname na zvláštnej psychiatrii
Gospodinovov román otvára akési „uvedenie do problému“ straty pamäti a nostalgie za minulosťou. Bezmenný rozprávač, ktorý pripomína samotného spisovateľa, nás zoznamuje s podivným psychiatrom a tajomným Gaustinom, ktorý prišiel na terapeutický nápad – postaviť kliniku pre pacientov so stratou pamäti, ktorí sa odrazu ocitli kdesi v minulosti – pred tridsiatimi či päťdesiatimi rokmi. A postaviť ju tak, akoby sa naozaj ocitli napríklad v sedemdesiatych či hoci v päťdesiatych rokoch. Aby boli doma tam, kde je doma ich pamäť. Klinika vzniká vo Švajčiarsku.
Úspechy sú značné, pacienti sa „vo svojich časoch“ cítia príjemne, zažívajú znova radosť, cítia sa lepšie, keď čítajú dobové noviny, počúvajú dobovú hudbu, fajčia dobové cigarety. Samozrejme, návrat do minulosti umožňuje autorovi hrať sa s rôznymi motívmi, ktoré hovoria o časoch železnou oponou rozdelenej Európy, o časoch snívania o lepšom svete, o časoch tajných policajtov (krásna je pasáž, keď udavač pomáha človeku, ktorého sledoval, s nájdením pamäti a spomienok na lásku, ktorú mu udavač závidel), perzekúcií. Z minulosti si však aj tak ľudia prenášajú krásne spomienky, ktoré ich držia pri živote a dávajú im zmysel. Teda okrem panej, ktorá sa nechce sprchovať, lebo sprcha jej pripomína koncentrák.
Táto časť knihy vychádza z celkom reálnych skúseností psychiatrov, ktorí hľadajú impulzy a momenty v minulosti človeka, cez ktoré sa snažia zlepšiť im život na ceste v ústrety konečnej zastávke. Pre Gospodinova je to zároveň priestor pre postavenie základov blížiacej sa grotesky.
Európa sa obzerá
Druhá časť knihy nás posúva k absurdite súčasnosti. Projekt psychiatrie minulosti sa ujíma ako čosi, čo sa dá prirovnať k disneylandu. Okrem pacientov sa do zariadení prichádzajú pozrieť aj obyčajní ľudia, ktorí chcú zažiť minulosť bez mobilov. Bez dnešného stresu. Z kliník sa stávajú dokonca mestečká, ktoré sú uväznené v inej dobe.
Gospodinov kreslí karikatúrne obrázky doby cez dokonale vyfabulovanú minulosť a ukazuje, ako sa Európa, ktorá stráca svoje postavenie svetového lídra, umára sladkými spomienkami na minulosť. Viaceré momenty pripomenú absurdity sveta 20. storočia, dostaneme sa aj k vojne, rozdeleniu, interpretáciám minulosti ako čohosi, čo významne formuje naše dnešné postoje.
Projekt je taký úspešný, že sa Európska únia v duchu svojej byrokratickej tradície rozhodne usporiadať celoeurópske referendum o tom, v ktorom desaťročí 20. storočia by sme mali v Európe žiť. Veď keď kedysi bolo lepšie, prečo sa tam nevrátiť.
Súboj o ovládnutie mysle
V tretej časti sa román mení na bizarnú politickú grotesku. Rozprávač sa vracia do rodného Bulharska a v Sofii sleduje súperenie pred referendom o tom, kam sa chce krajina v minulosti vrátiť. Na jednej strane stoja socialisti, ktorí sa chcú vrátiť do zlatej éry bulharského komunistického vodcu Georgija Dimitrova. Druhá časť, príkro nacionalistická, chce ísť ešte hlbšie do minulosti a vrátiť sa do čias vzniku moderného Bulharska na konci 19. storočia, do času romantických básnikov a čistej bulharskej duše.
Karikatúry súbojov socialistov a nacionalistov – poznáme ich aj my z našich luhov a hájov ako politické predvolebné kortešačky – ukazujú, akú politickú silu môže mať nostalgia a manipulácia s pamäťou a vedomím ľudí. Samozrejme, za obidvoma silnými prúdmi bojujúcimi o moc nad minulosťou stojí podnikateľ, ktorý využíva formy najmodernejšieho marketingu, manipulácie, konšpirácií a divadelnej šou takej typickej pre dnešnú politiku.
V týchto častiach je Gospodinovov román veľmi satirický a napriek tomu, že hovorí o Bulharsku, hovorí aj o silách v ďalších krajinách Európy vrátane Slovenska. O agresívnom populizme, burácajúco hlúpom nacionalizme, falošnom socializme a obdive k tupému komunistickému ideálu – pričom za týmito pseudoideológiami je len honba za mocou a hromadením. Ako u nás…
Sme otrokmi minulosti?
Ďalšia časť knihy je temer reportážnou sociologickou sondou do európanstva. Rozprávač analyzuje, do akej minulosti sme sa rozhodli v jednotlivých štátoch vrátiť (u nás, sympaticky, do roku nádejí 1990). Gospodinovo pero je v týchto kapitolkách románu esejistické a ironické, jeho pohľad na európsku minulosť ukazuje, že v dejinách každého národa existujú aj momenty, na ktoré by sme najradšej zabudli, ale aj chvíle, ku ktorým sa môžeme utiekať.
Záverečná časť knihy je akoby návratom do zákutí psychiatrie. Rozprávač prichádza síce o záhadne sa strativšieho Gaustina (v ktorom roku zmizol? – keďže záver to prezradí a bude to hrozivé, tak neprezradíme), ale nachádza jeho zápisky, analýzy, nové diagnózy pamäťových chorôb a prepletá ich so svojimi úvahami o minulosti, pamäti a akejsi bezradnosti. Čo všetko sme zažili – ako ľudia, ako spoločenstvá – a napriek tomu znova a znova sa nechávame vtiahnuť do osídiel populistov, moci, ideológií. Sme nepoučiteľní, sme tí, ktorí chcú naprávať krivdy minulosti, akoby ich vyriešenie prinieslo konečne pokoj. Ale komu, keď napravenie jednej krivdy z pohľadu jedného je vlastne nastavením inej nespravodlivosti?
Pamäť je zradná a keď sa zahľadíme do minulosti, do toho, čo si z nej pamätáme, môžeme si svoje rany pestovať a premieňať na zúfalstvo. Neznie to príliš moralizátorsky? Vlastne na konci knihy aj čakáte nejaké to zmúdrenie.
„Romány a príbehy poskytujú klamlivú útechu…,“ píše autor.
Kronika konca
Sme predsa len na konci dejín, mohol by povedať Francis Fukuyama, keby si prečítal tento román. Aj keď Fukuyamova predstava bola optimistická – dejiny nepotrebujeme, lebo vyhral ľudský rozum, liberálna demokracia a občianska spoločnosť, tvrdil po páde železnej opony. Mýlil sa. Koniec vyzerá o dosť katastrofickejšie, aj v tomto románe (opäť – neprezradím, ale čakajme ho o päť rokov).
Bulharský básnik, románopisec a dramatik Georgi Gospodinov (1968), ktorý patrí k najvýraznejším postavám súčasnej balkánskej literatúry (v češtine si môžete prečítať aj jeho ďalšie romány a básne), nám predstavil pohľad na Európu z trocha inej perspektívy. Pohľad z okraja tej pyšnej a nadutej starej dámy, pohľad z miest, kde je kápia taká bordová, lebo zem je napitá množstvom krvi. Pohľad z krajiny, ktorá – podobne ako Slovensko – verila, že pád sovietskych okov prinesie prosperitu, skvelé školstvo, výborné zdravotníctvo, úctu k rozumným riešeniam a prosperitu.
Napriek nádejam Bulharsko – rovnako ako my – získalo politiku prepletenú s korupciou, bezohľadnú moc peňazí a frustráciu, ktorá sa premieňa na nacionalizmus a desivú nostalgiu za autoritárstvom a silným vodcom. A aj o týchto traumách sa dá písať a hovoriť v románe. A pritom s ironickým úškrnom.
Martin Kasarda