Krása, démon a domov: symbolický svet Julie Černej
Niekedy netreba byť nevyhnutne človekom, aby bolo možné vnímať pocity. Alegória dokáže poslúžiť ako silný nástroj na vyjadrenie bohatého vnútorného sveta autora a využila ju aj Julie Černá, autorka, o ktorej budeme ešte pravdepodobne počuť. Jej dielo Kámen Osudu si zaslúži pozornosť nielen kvôli oceneniu, ktoré získalo, ale predovšetkým vzhľadom na originalitu, s akou autorka k svojej tvorbe pristupuje.
Prekvapenie v obálke
Pri prvom kontakte s komiksom Kámen Osudu prekvapí jeho prevedenie: vo vizuálne pekne zalepenej obálke (je až ľúto ju otvoriť, lebo je nevyhnutné prerezanie alebo prestrihnutie) sa ukrývajú malé zošity s tromi dejstvami lyrického príbehu o kameni, ktorý sa rozhodol opustiť svoj dom, pretože vyhodnotil, že v ňom už preňho nie je miesto.
Pôvodne školský projekt Julie Černej študujúcej na Vysokej škole umeleckopriemyslovej v Prahe (UMPRUM je zároveň vydavateľstvo, v ktorom komiks vyšiel) získal v roku 2022 prvé miesto v cene Muriel za najlepší študentský komiks a odvtedy sa rozšíril o dve pokračovania. Čitateľstvo dostáva všetky tri diely spolu a s nimi aj možnosť nazrieť do bohatej imaginácie autorky, ktorá označuje príbeh za „abstraktne autobiografický“.
Sebapoznanie kameňa
Kameň Osudu nie je výtvor, ktorý by staval na tradičných rozprávačských technikách alebo akčnom deji. Prostredníctvom konania hlavnej postavy môžeme skôr nazrieť do hlbších vrstiev emócií a vzťahov, v akých sa ocitajú ľudia a ani si to neuvedomujú.
Kameň je antropomorfná bytosť, na svojom putovaní stretáva postupne koňa, dýku, kačku, resp. „husokachnu“. Snaží sa nájsť Psí Prízrak, pretože má od neho určité očakávanie. Lenže interakcia s každým tvorom ukazuje, aké mylné sú predstavy Kameňa o druhých, ale hlavne o ňom samom. Predovšetkým je chodiacim paradoxom: pôsobí silný, stabilný, nemenný, ale zároveň kráča, spí, premýšľa a očakáva zmenu. No ako mu povie kôň, ktorého stretne ako prvého, len živí svoj sebaklam.
Podstatou osudu Kameňa sa stáva cesta, no kým opustí kraj, v ktorom žije, ešte uvažuje nad dokonalou krásou, ilúziou, ktorej podlieha kvet. Jednotlivé stretnutia predstavujú psychologické či existenciálne aspekty života. Každé stretnutie je výzvou: ako sa vyrovnať s obavami, ilúziami, traumami či krehkými nádejami. Zo stvárnenia postáv cítiť melanchóliu a krehkosť vzťahov, pomerne nezvyčajne sú tu zvolené hlavne tri farby: žltá, fialová a biela. Veľkosť zošita neumožňuje použitie viacerých okien, autorka sa preto sústredila na jedno, dve okná, v ktorých sa snaží zachytiť dej, no predovšetkým náladu. Ani textu nie je mnoho, čitateľstvo skôr musí na seba nechať pôsobiť scénu ako celok.
V prvom diele je hlavná postava rozhodnutá opustiť kraj a podstúpiť cestu hľadania Psieho Prízraku. Na ceste k sebapoznaniu je dôležitá každá skúsenosť, aj tá bolestivá. Netreba sa vyhýbať ani smútku, emócie sú prirodzené, rovnako ako ich primerané prejavy.
Dať priestor inému
Druhý diel sa venuje putovaniu a stretávaniu s ďalšími bytosťami, ktoré si Kameň prisvojí, pretože je presvedčený, že vie najlepšie, čo je pre nich dobré. V tomto zmysle sa v komikse priamo otvára téma manipulácie, rozhodovania za iných bez ich spoluúčasti.
V druhom dejstve už nájdeme konkrétnejší príbeh. Kameň sa prebudí (na konci prvého dielu zaspal) a vydá sa hľadať Psí Prízrak. Ako prvá spoločníčka sa objaví dýka, ktorú si Kameň okamžite prisvojí a trochu namyslene tvrdí, že bude určovať dianie. Čoskoro sa však rozdelia, ďalšou spoločníčkou sa stane „husokachna“. Jej krása je uhrančivá a Kameň vyhodnotí, že táto krása je zároveň aj osudom a stvorenie patrí každému, kto sa ku nej priblíži, nie len jej samej.
Zásadný problém v správaní Kameňa je jeho sebectvo a neschopnosť porozumieť iným. Nepripúšťa, že druhí majú vlastnú vôľu, čo sa prejavuje tak, že si ich ani poriadne nevypočuje a hneď rozhoduje o ich osude. Každá bytosť vynesie na povrch jednu črtu hrdinovej psychiky (ilúziu, sebaľútosť, vinu, závislosť, nádej). Motívy roztrúsené v prvom dieli sa vracajú a zostrujú, rytmus čítania sa zrýchľuje a spomaľuje podľa intenzity konfliktu.
Dynamickejšiemu deju zodpovedá aj výber farieb: celý zošit je nakreslený žltou a červenou farbou, čo vyvoláva očakávanie závažnejších situácií. K nim aj dôjde, keď sa hlavná postava dostane do cieľa svojej cesty, lenže všetko je inak, predstavy o stretnutí so Psím Prízrakom, resp. očakávania od neho boli úplne iné, ako sa nakoniec naplnili.
Odlišne sa pracuje aj s panelmi: aby autorka dodala zobrazeniu väčšiu aktivitu, nakreslila Kameň v sekvenciách niekedy chôdze, inokedy otáčania alebo dokonca pri zmene mimiky. Scény so znázornením tváre patria medzi silné momenty komiksu, o to viac, ak si uvedomíme, že v povahe postavy by mala byť skôr nehybnosť, statickosť a nemennosť. Tam, kde prvé dejstvo pôsobilo až kontemplatívne, druhé používa kontrast a rýchle strihy: z jemnej scény do ostrej, z otvorenejších priestorov preskakuje nečakane na detail.
Zmierenie s osudom
Tretie dejstvo uzatvára sériu trochu nevšedne: Kameň si kúpi dom pri mori a sprevádza nás svojím súčasným životom, akoby sme boli na obhliadke. Postupne sa zoznámime s každou miestnosťou aj okolím a stretneme nevšedného spolubývajúceho: démona s modrými očami.
Hlavná postava pôsobí vyrovnane, opustila alebo prekonala prekážky z minulosti, zároveň však nemá „dlhodobý plán“. Komiks sa spomaľuje, viac sa sústreďuje na náladu a otvorené priestory, autorka zvolila na stvárnenie rozmanité farby, pôsobia až upokojujúcim dojmom, čo je spôsobené aj absenciou deja. Vizuálne pôsobí príjemne aj prítomnosť svetla alebo výhľadov, čo oceňuje aj hrdina, ktorý pri pohľade na nich doslova oddychuje.
Tretí diel neponúka jednoznačný koniec, skôr nový pohľad na doterajšiu cestu. Zatiaľ čo prvé dve časti sú orientované na vnútorný a vonkajší konflikt (hľadanie identity, stret s ilúziami, úzkosť, príťažlivosť krásy a manipulácia druhými), tretia časť predstavuje proces zmierenia. Dom ponúka Kameňu pocit domova, vnútorného miesta pokoja, hoci aj v ňom sa objavia rušivé momenty, ale tie neprezradíme, ich odhalenie necháme na čitateľstve.
Julie Černá svojou komiksovou trilógiou ukazuje, že pointou introspektívneho putovania nie je nájsť jednoznačnú odpoveď, ale dospieť k zmiereniu so sebou a svetom. Výsledkom je dielo, ktoré vyvoláva pocit katarzie nie cez dramatické rozuzlenie, ale cez tiché uvedomenie, že všetko – Psí Prízrak, démon, aj husokachna – má v životnej skúsenosti svoje miesto, len je potrebné druhých počúvať a prijímať ich ako jedinečné bytosti s ich vlastnými potrebami.
Ján Blažovský