Zmena spoločenského zriadenia môže byť pomerne rýchla a vodcovia túžiaci po totalite dokážu v krátkom čase uplatniť nástroje na obmedzenie občianskych slobôd. Počas tohto diania si ľudia môžu položiť otázku, čo dokážem urobiť, aby som tento proces prinajmenej spomalil? Dá sa vôbec nejako prispieť? Podobné otázky si asi položili aj hrdinovia komiksu Na nitkách: 1968. Žili v Bulharsku a šírením vlastnoručne vyrobených letákov reagovali na situáciu v Československu po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy.
Nekončiaca sa prítomnosť totalitného zla
Niektoré čísla lákajú svojou zdanlivou symbolikou. V 20. storočí sa pozoruhodne veľa zlomových udalostí stalo v rokoch končiacich sa osmičkou a jeden z kľúčových bol rok 1968. Prebehli v ňom významné spoločenské pohyby v západnej Európe aj v USA, študentské hnutia získali obrovskú pozornosť, šírili sa protivojnové protestné hnutia, kontrakultúra ukázala svoj rozsah aj politický potenciál a zdalo sa, že minimálne západný svet stojí na prahu lepšej budúcnosti, o akej snívala generácia narodená po druhej svetovej vojne.
O lepšej budúcnosti snívali aj občania sovietskeho bloku. Zdalo sa, že socialistický režim sa mení na akýsi reformovaný, „s ľudskou tvárou“. Na krátky čas bolo umožnené pocítiť, aké by to mohlo byť – žiť slobodnejší každodenný život, v ktorom sa dá rozprávať na ulici bez strachu zo sledovania alebo hoci nosiť pestrejšie oblečenie a prečítať si kvalitnú literatúru, nielen socialistický realizmus.
Realita totalitného myslenia sovietskych vládcov však nenechala nikoho na pochybách, že sloboda je v ich poňatí len deviácia a treba s ňou tak aj narábať. V auguste 1968 vpadli na územie Československa vojská Varšavskej zmluvy a na ďalšie dlhé desaťročia okupovali krajinu, drancovali prírodu a boli demonštráciou sily. Samotní vojaci pochádzali z armád rôznych krajín: zo Sovietskeho zväzu, z Nemeckej demokratickej republiky, Maďarska, Poľska a Bulharska.
Práve v Bulharsku sa odohráva komiks Na nitkách: 1968, ktorý rozpráva skutočný príbeh študentov rozhodnutých vyjadriť svoj odmietavý postoj k agresívnemu vpádu vojsk Varšavskej zmluvy. Dnes už napríklad vieme, ako uvádza Ústav pamäti národa, že počas útokov vojakov zahynulo stoosem ľudí, na Slovensku to bolo tridsaťsedem. Nemálo bolo aj ťažko zranených.
Neľudský režim, nezvyčajná odvaha
Veselin Pramatarov je bulharský výtvarník a prekladateľ z francúzštiny. Je autorom ilustrácií pre rôzne učebnice prvého stupňa základnej školy a tiež autorom obálok veľkého množstva kníh z oblasti spoločenských vied. Okrem toho ilustroval aj rozprávky Charlesa Perraulta alebo bulharské ľudové rozprávky. Dielo Na nitkách: 1968 vzniklo ako výsledok spolupráce Českého centra, Veľvyslanectva Českej republiky v Sofii a Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Sofii. V preklade Davida Bernsteina ho vydal Ústav pro studium totalitních režimů.
Úvodných pár strán komiksu vytvára širší kontext spoločenskej situácie v roku 1968, príjemne pôsobia farebné postavičky protestujúcich ľudí v Prahe oproti šedivému pozadiu pripomínajúcemu smog alebo dym z továrne. Postupne sa zoznámime s trojicou hrdinov: študentov nesúhlasiacich so socialistickým usporiadaním: Eduard Genov (1946 – 2009), Alexandr Dimitrov (1947) a Valentin Radev (1948 – 1995) boli za svoje protestné aktivity vylúčení z univerzity, zatknutí a odsúdení na niekoľkoročné väzenie. Ich pobúrenie vyplývajúce z okupácie Československa sa prejavilo v tvorbe a rozširovaní letákov s nápisom „Preč s vojskami bábky Živkova z ČSSR“. Todor Živkov (1911 – 1998) vládol Bulharsku tridsaťpäť rokov do konca komunistického režimu v roku 1989 a patril medzi vodcov, ktorí podporovali vstup vojsk v roku 1968.
Traja študenti sa rozhodli svojím spôsobom vzdorovať tyranii, čo im zničilo životy, ale do dejín vstúpili ako hrdinovia, čo neostalo bez ohlasu ani po páde komunizmu. V roku 2018 všetkým trom udelil prezident Andrej Kiska Rad Bieleho dvojkríža III. triedy.
Netvor ako metafora byrokracie
Už od začiatku sa oplatí čítať pozorne obsah textu, pretože jeho mrazivé posolstvo presahuje desaťročia do našej súčasnosti. Pramatarov cituje významného bulharského disidenta, spisovateľa Georgia Markova (1929 – 1978), ktorého pravdepodobne dala zabiť bulharská tajná služba. Markov napísal: „… a tak docházíme k hořké pravdě, že strana není ve skutečnosti ničím jiným než institucí, kde nenormální lidské bytosti dávají průchod svým mocenským paranoidním či psychopatologickým komplexům, aby mohli prosazovat svou moc vůči normálním lidským bytostem, které tyto komplexy nemají“. Zdá sa, že niektoré vlastnosti politikov obdivujúcich autokratický spôsob vládnutia sa v priebehu dejín nemenia bez ohľadu na to, v ktorej krajine pôsobia.
Rozsah komiksu nie je príliš veľký, niekoľko desiatok strán sa dá prečítať síce rýchlo, ale to by bola chyba. Oplatí sa listovať pomalšie, opakovane a prezerať si kresbu, ktorej štýl je o dosť drsnejší, než by sa mohlo zdať od autora zameraného na mladšie publikum. Už prvé panely venované zobrazeniu totalitného režimu ukazujú jeho neľudskosť až beštiálnosť. Zodpovedajú tomu napríklad aj tváre popredných predstaviteľov Kremľa: Leonida Brežneva, Alexeja Kosygina a Jurija Andropova. Komunistický režim bol posadnutý nielen mocou a násilím, ale aj byrokraciou, fanatickým postupom podľa rôznych predpisov, zákonov, vypĺňaním tlačív, správ a obežníkov. V byrokracii sa ľahko stráca hodnota ľudského života, utrpenie ukryté za nič nehovoriace správy nikomu nespôsobuje zlé sny. Cynické vtipkovanie Brežneva o obetiach perzekúcií je už len typickým prejavom dehumanizácie a odtrhnutosti od reality.
Skicovito a dramaticky je zobrazená okupácia Československa, tanky pôsobia monštruózne a je zrejmé, že ľudia proti nim nemajú šancu, no aj tak prejavujú svoj vzdor. Celkovo sa vo vizualite vyskytuje veľa hranatých tvarov, od funkcionalistických budov a strohých ulíc cez dopravné prostriedky až po tváre a postavy. Len tak mimochodom sa tu tiež objavuje aj návod, ako podpáliť ruský tank. Motív ohňa sa objaví ešte raz, v strašnom zobrazení upálenia Jana Palacha.
Poučenie umeleckou formou
Neveľký rozsah komiksu môže vyvolávať dojem, že sa vyjadruje k téme skratkovito, ale ide skôr o určitú komprimáciu myšlienok. Na vyvolanie obáv u čitateľstva stačí vhodne zvolený text a obraz v niekoľkých paneloch, netreba na to veľa strán. Autor sa snaží čitateľstvo aj poučiť, správne predpokladá, že o tejto téme nie je u nás veľa informácií. Dielo preto plní popri umeleckej aj didaktickú funkciu.
Netreba zabúdať ani na to, že hlavní hrdinovia sú mladí ľudia, takže v ich prístupe nechýba ani humor alebo recesia. Napríklad si robia žarty z odpočúvania alebo zo sledovania tajnou službou, keďže oprávnene očakávajú, že ich aktivity neostali nepovšimnuté. Ktovie, čo si v takých chvíľach myslel službukonajúci zamestnanec, keď ho posmešne oslovovali počas odpočúvania.
Na nitkách je určite vhodný pre všetkých, ktorí sa zaujímajú o menej známe okolnosti roku 1968, a tiež všetkým mladým ľuďom presvedčeným o zmysluplnom prežívaní aj v časoch obmedzovania slobody. Pramatarov ukazuje, že akákoľvek podvratná činnosť namierená voči tyranom dáva vládnucej moci dôvod na obavy. Netreba sa vzdávať, hoci cena za prejav odporu môže byť niekedy vysoká, o čom svedčia aj životopisné medailóniky na konci knihy.
Ján Blažovský