Klasické diela komiksom pristanú
V literatúre existujú zabudnutí autori, ktorých je potrebné spätne objavovať a, naopak, slávni, ktorých meno pozná väčšina, hoci sa dá polemizovať o tom, či sú aj stále čítaní. A potom sú slávne autorky a autori, ktorí napísali také obľúbené knihy, že aj desaťročia, dokonca storočia po ich napísaní majú svojich oddaných fanúšikov. Pre mnohých čitateľov nestačia len knižné verzie, vznikajú preto aj ďalšie adaptácie, napríklad v podobe audiokníh alebo komiksov.
Fantastická popularizácia vedy
Jules Verne (1828 – 1905) býva niekedy označovaný aj za otca vedeckej fantastiky. Svet, v ktorom žil, sa mimoriadne prudko menil, pribúdali vedecké poznatky s potenciálom zvrátiť celú paradigmu nazerania na svet a zároveň sa dynamicky vyvíjala aj technika. Vynálezy z rôznych oblastí poznania približovali geografické aj astronomické vzdialenosti, zlepšovali obchod, priemyselnú výrobu, určitým skupinám obyvateľstva aj kvalitu života a Jules Verne veľmi rýchlo pochopil, že by sa dali bohato literárne využiť, čomu prialo aj to, že sa zvyšovala aj gramotnosť. Sám Verne bol veľkým priaznivcom bezplatného základného školstva, písal zrozumiteľne a prístupne pre širšie sociálne vrstvy a zároveň boli tieto texty aj cenovo dostupné, takto sa spojilo viacero faktorov priaznivých pre veľký úspech.

Hoci sa spätne jeho diela považujú za vizionárske, už počas spisovateľovho života existovali takmer všetky objavy, o ktorých písal. Rád si totiž zvolil nejakú tému, aby spopularizoval vedu a techniku, neváhal však pritom využiť svoju imagináciu na tvorbu fantastických kulís, kam svoje príbehy umiestňoval. Tento mechanizmus písania sa dá vynikajúco vidieť v komiksovej adaptácii Cesty do stredu Zeme vydanej v Slovarte v preklade Beaty Panákovej. Scenár vytvoril Curd Ridel a vizuálne stvárnenie zabezpečil Fréderic Garcia.
Príbeh o putovaní pod povrch Zeme ponúka pre komiksové spracovanie veľké príležitosti pre zobrazenie prehistorickej krajiny a jej rôznych variácií. Zároveň sa kresba pohráva s charaktermi hlavných postáv, kde dominuje niekedy až príliš veľké zanietenie na dosiahnutie cieľa, občas sa totiž postavy dostanú do ohrozenia života práve kvôli nutkaniu pokračovať ďalej a odhaľovať tajomstvá prírody. Výborným doplnkom knihy je príloha uvádzajúca čitateľstvo do kontextu života Jula Verna a niektorých okolností doby, v ktorej žil.
Nechať sa okúzliť nezmyslami
V dobe, keď Verne písal Cestu do stredu Zeme (originál vyšiel v roku 1864), zažívala rozmach aj geológia. Vedecké metódy sa odbremenili od náboženských vysvetlení pôvodu sveta a na vysvetľovanie prírodných javov používali fakty, pričom sa vedelo, že Zem nie je dutá. Napriek tomu sa Verne rozhodol využiť túto fantáziu na to, aby prostredníctvom svojej knihy spopularizoval skúmanie hornín, fosílií, minerálov a zároveň určitý pozitivistický prístup, v ktorom sa neustále overujú fakty, získané vedomosti sa triedia a klasifikujú, aby vytvorili komplexnejšie poznanie. Hlavná postava, profesor Lidenbrock, je geológ a po celý čas na svojej ceste používa rôzne prístroje, ktoré tvoria významnú časť výbavy expedície.
Na začiatku komiksu sa objaví zašifrovaný dokument, ktorý odhalí úžasnú informáciu: v 16. storočí bola podniknutá expedícia do stredu Zeme a profesor Lidenbrock sa rozhodne cestu zopakovať. Spoločnosť mu robí jeho synovec Axel a mlčanlivý Hans. Už od začiatku vidieť, že dynamické scény sa dajú vyťažiť aj z na prvý pohľad statickej scény, ako je lúštenie šifry. Profesor pri tom poskakuje, kresba sa zameriava na výrazy tváre, kde sa strieda sústredenie, frustrácia, radosť z rozlúštenia a následne vzrušenie z organizovania cesty.

Vstup do dutín Zeme sa nachádza na Islande, čo bolo v 19. storočí určite považované za exotickú lokáciu. Komiks dokáže využívať prostredníctvom kresby skratky, aké sa inak použiť nedajú, a preto napríklad samotná cesta je zobrazená len na jednom paneli. Autori sa čoraz viac sústreďujú na akciu a dobrodružnú povahu deja, nezabúdajú však na profesiu postáv a tie neustále prostredníctvom prístrojov kontrolujú, kde sa nachádzajú a všímajú si geologické javy. Hoci zo začiatku sú farby po vstupe do podzemia potlačené, neskôr sa zase vrátia v plnom rozsahu, pretože prehistorické krajiny sú čarovné a rozmanité.
Čitateľstvo si len musí položiť otázku, či sa nechá podvoliť pocitu úžasu, základu každej fantastiky, alebo pristúpi k exaktnejšiemu čítaniu. Dobrou správou tiež je, že v januári 2025 plánuje Slovart vydať ďalšie dobrodružné dielo Jula Verna v komiksovej podobe a to Cestu okolo sveta za 80 dní.
Ani brilantný rozum nezabráni katastrofe
Ako sa mohlo čitateľstvo presvedčiť už vo Vražde v Orient exprese (Slovart, 2024), komiks má silný potenciál aj v adaptácii detektívnych románov Agathy Christie (1890 – 1976). Dokazuje to aj ďalší príbeh „kráľovnej zločinu“: Smrť na Níle, ktorú pre vydavateľstvo Slovart preložila Anna Blahová. Scenár napísala Isabelle Bottier a ilustroval ho výtvarník Callixte. Zvolil dobre známu podobu Hercula Poirota v štýle herca Davida Sucheta ako trochu extravagantného, vždy vzorne upraveného muža so zaoblenými fúzami.

Spolu s belgickým detektívom sa ocitáme na dovolenkovej plavbe po Níle, osadenstvo tvorí rôznorodá skupina: mladomanželia na svadobnej ceste, ktorých prenasleduje ohrdnutá žena, bývalá snúbenica; ďalej slávna spisovateľka s dcérou, právnik, obchodný cestujúci a ďalšie postavičky s pozoruhodnou minulosťou. Poirot je oboznámený s nepríjemným obťažovaním mladomanželov aj s obavami mladej ženy Linnet o svoj život. Obavy boli oprávnené, pretože Linnet zavraždia a ako sa ukáže, bola terčom závisti, nenávisti a nenaplnených túžob.
Každý z pasažierov má čo skrývať, každý môže byť potenciálnym podozrivým. Poirot bude musieť zapojiť naplno svoju brilantnú myseľ, aby komplikovaný prípad vyriešil. Navyše ho trápia výčitky, pretože predpokladal, že k zločinu dôjde a nedokázal mu zabrániť.
Falošné stopy alebo kľúčové dôkazy
Plavba po Níle poskytuje dostatočne veľa podnetov na vizuálne stvárnenie. Asi najkrajšou časťou sú ilustrácie návštevy egyptského chrámu s monumentálnymi sochami a pôsobivým interiérom. Keďže takmer všetky postavy pochádzajú z vyššej spoločenskej vrstvy, nájdeme tu aj rôznorodé stvárnenie ich účesov a noblesného oblečenia. Jednotlivé panely sa venujú dokonca detailom lode, jedla alebo šperkov. Autori šikovne zamestnávajú predstavivosť čitateľstva, pretože to si nemôže byť isté, či daný obrázok nepredstavuje závažný dôkaz ukazujúci na vraha, alebo je to falošná stopa smerujúca do slepej uličky.

Nechýba ani príležitostná akcia s potrebnou dynamikou, no jadro príbehu spočíva vo vytváraní psychologického napätia. Postupne sa odhaľujú jednotlivé vrstvy charakterov a vzťahov, pričom čitateľ je neustále držaný v napätí. Na prvý pohľad jednoduchý prípad vraždy sa stáva komplikovanou sieťou klamstiev, žiarlivosti a dávnych krívd.
Adaptovať klasické diela do komiksovej podoby znamená približovať ich novej generácii skôr zblíženej s vizuálnym rozprávaním ako textovým. Hoci obidve predkladané diela sú určené mladšiemu čitateľstvu, dokážu zaujať každého, kto má rád napätie a ilustrácie vo všeobecnosti. Príbehy sú, samozrejme, zjednodušené, súvisí to však so samotným obrazom umožňujúcim rýchle zorientovanie tam, kde v knihách potrebovali autori viac textových odsekov.
Obohacujúce je aj stvárnenie dobových reálií alebo, naopak, fantastických kulís vychádzajúcich len z predstavivosti ilustrátora; emócií alebo výstredných postáv, buď cez výrazy tváre, reč tela, alebo oblečenie. Jazyk obrazov je univerzálny a v tomto zmysle dokáže klasická literatúra komunikovať so súčasným svetom, nehovoriac o tom, že sa zaoberá nadčasovými vlastnosťami človeka.
Ján Blažovský