Yvonne Nico: Volám sa AI
Budeme o pár rokov väčšinu času len tak cestovať, užívať si svet, čítať knihy, leňošiť na najkrajších plážach sveta, budovať svoje svaly vo fitnescentrách, alebo budeme bezdomovcami, otrokmi v zavšivavených slumoch, nepotrební závisláci dokonalých chemických látok v ruinách rozpadajúceho sa sveta?
Akú budúcnosť nám pripraví umelá inteligencia? Krásny nový svet alebo nás čakajú zrúcaniny civilizácie a kolaps civilizácie, ktorý sme už videli vo filmovom Terminátorovi. S digitálnym svetom sme sa ocitli na informačnej diaľnici. A pred pár mesiacmi sa objavili navigačné tabule s označením AI, artificial intelligence, umelá inteligencia. Niektorí tvrdia, že je to smerovka, ktorá je povestnou diaľnicou do pekla, niektorí sa boja, že je to evolučný zlom, ktorý onedlho povedie k vytvoreniu od človeka nezávislého vedomia a to nás bude vedieť ovládnuť. A tí s technooptimistickým pohľadom na svet vidia radšej krásnu budúcnosť, kde mnoho činností – vrátane tých, ktoré dokázal len kreatívne naladený človek – prevezme na svoje plecia digitálne vedomie. A my si budeme užívať pohodlie života, lebo umelá inteligencia za nás bude pracovať, ale keďže nepotrebuje míňať peniaze – to dokáže najlepšie len človek –, tak jej vygenerované zisky minieme na záhaľčivý život a pracovať budeme až potom, keď sa už fakt budeme nudiť.
A čo si o tom myslí umelá inteligencia? Nuž, poďme sa jej spýtať. Aj to si povedala Yvonne Nico a vo svojej knihe Volám sa AI (Life 2023) sa rozhodla vyspovedať umelú inteligenciu. V prvom rade musíme upozorniť, že to nie je štylizovaná kniha, kde si autorka kladie otázky a autorka odpovedá. Odpovede skutočne poskytla umelá inteligencia a sú generované českou AI aplikáciou deeply.cz. Fascinujúce? Alebo strašidelný koniec sveta?
Kto si, AI?
Umelá inteligencia vtrhla do našich životov pradávno – veď čo iné sú roboty z Čapkovho R.U.R či Veľký brat z Orwelovho románu 1984, než akousi racionálne krutou inteligenciou vybavené stroje? Ľudská predstavivosť veľmi skoro formulovala svoje obavy z neľudskej inteligencie. Isaac Asimov svoje tri zákony robotiky uverejnil už v roku 1942. Naše obavy, že bude niekto myslieť a nebude to človek, pramenili a pramenia najmä z obáv, že iná inteligencia bude inteligentnejšia, a teda nás, tých menej inteligentných, si prosto zotročí, využije na svoje ciele, alebo jednoducho nebude potrebovať.
Podtitul knihy Volám sa AI znie Rozhovory s umelou inteligenciou. Na jednej strane je teda Yvonne Nico, čo je autorský pseudonym slovenskej filmárky, režisérky, dokumentaristky a milovníčky technológií Yvonne Vavrovej. Ale kto je na druhej strane? Kto odpovedá?
Keď pred rokom pokusy s AI dospeli do štádia, že ich už mohla spoznať verejnosť, došlo k nečakane rýchlemu nárastu používateľov aplikácie AI. Ten presiahol rekordne rýchlo sto miliónov. Ale spustila sa aj lavína diskusií: Končí sa svet, ako sme ho poznali? Preberá AI moc nad existenciou človeka? Alebo je to výborná pomoc, ktorá dokáže rýchlo odpovedať na všelijaké otázky?
A tak sa Yvonne Nico rozhodla sadnúť si za počítač a pustiť sa do rozhovoru s umelou inteligenciou, konkrétne s tou, ktorú naprogramovali v Brne, a nájdete ju na webových stránkach Deeply.cz. A AI – strojovo generované inteligentné odpovede, ktoré sa navyše učia na vlastných omyloch – odpovedá.
Čo by ste sa spýtali vy?
Sedemnásť zastávok, sedemnásť rozhovorov s AI na rôzne témy má v knihe stupňovitú vnútornú štruktúru. Na začiatku čitateľa čakajú základné vysvetľujúce informácie o tom, čo hovorí umelá inteligencia sama o sebe. Autorka necháva odpovede tak, ako ich vygeneroval systém, neupravuje jej strojový chlad, štylistickú monotónnosť a takú tú neidentifikovateľne dokonalú korektnosť odpovedí. Zároveň sa pokúša v prvom kole Yvonne Nico zistiť, prečo a ako by nám AI mohla pomáhať.
Prirodzene a z povahy toho, že autorka je doma vo filme, umení, móde, je druhá časť rozhovorov venovaná vzťahu umelej inteligencie a toho, čo si my, tvoriví ľudia, umelci, myslíme, že je naša neprekonateľná vlastnosť – kreativita. Ale keď sa pozeráte na obrazovú výbavu knihy, ktorá vznikla ako výsledok tvorby umelej inteligencie na základe zadaní autorky, tak táto kreatívna nadvláda dostáva trhliny. Obrázky v knihe sú fascinujúce. AI dokáže tvoriť vizuálne pôsobivé svety, filmové sekvencie, či dokonca písať príbehy, čím spochybňuje našu pyšnú nadradenosť.
Záverečné rozhovory venuje Yvonne Nico témam, ktoré siahajú hlboko k základom ľudského vnímania sveta – nekonečno, život, viera, smrť či čas. Ani tu pri prvom pohľade nie je umelá inteligencia na rozpakoch a chrlí svoje odpovede dôsledne, temer ako dobre pripravený študent na ťažkej skúške z filozofie. Až sa zdá, že AI má odpovede na základné otázky života, vesmíru a vôbec (aby sme pripomenuli filozofickú sci-fi grotesku Douglasa Adamsa) v malíčku.
Nie je to nejaký podvod? Fejk, ako by sme to nazvali dnes? Naozaj vie AI tak správne odpovedať?
Strach z dokonalosti
Kniha Volám sa AI je veľmi zaujímavá, provokatívna a zároveň znepokojujúca. Miestami až nechcete veriť, že to nie sú štylizované odpovede, ktoré autorka „upravila“ na základe podkladov z AI, lenže kto už aspoň chvíľu pracoval s umelou inteligenciou a pýtal sa jej rôzne otázky, tak vie, že to, čo nájde v tejto knihe, je vskutku realistická tvár AI.
Pri čítaní si však uvedomíte, aké strojové odpovede vlastne AI generuje. Jej jazykový prejav je slušný, ale chladný, niečo vám prekáža. Štruktúra viet je síce gramaticky správna, ale pôsobia ako poučky, často dopĺňané o enumerácie možností, ktoré môžu byť správne. Slabina AI sa prejavuje v jej neschopnosti rozhodovať sa, ktorú nahrádza odpoveďami možných riešení. Jej odpovede sú teda opatrné, bez elementu presviedčania, bez nástojčivosti a emocionality.
Je viac než pravdepodobné, že túto opatrnosť vo vyjadreniach nastavili programátori zámerne tak, aby odpovede – najmä pri záverečných okruhoch o živote a smrti či nekonečne – síce boli správne, ale naozaj z pohľadu akademických vedomostí, nie z pohľadu ľudského presvedčenia. Etické rozmery odpovedí nemajú nikoho pobúriť ani uraziť, preto sa AI stavia do pozície akceptovania rôznych civilizačných názorov a to tak, že vo svojom vysvetľovaní tém hovorí o možných odpovediach. Keď sa jej autorka, napríklad, pýtala, čo si ľudia zvyčajne želajú na smrteľnej posteli, odpoveď je uspokojivá, politicky korektná a zároveň pôsobí, že by ju mohol vysloviť učiteľ humanistickej etiky a nikoho by sa tým nedotkol.
Zakázané slová a budúcnosť
Fascinujúci príbeh rozhovorov s umelou inteligenciou má aj veselú stránku. Keďže autori programujúci AI rátali s tým, že časť používateľov bude určite vyhľadávať a pýtať sa na erotické témy a špecifiká erotického správania, vytvorili aj „zakázané slová“, ktoré AI prosto obchádza. Zaujímavé pritom je, že už existujú aj moduly AI, ktoré umožňujú používateľom viesť erotickú diskusiu či navrhovať erotické obrázky. Inak povedané, tak ako bol prvý erotický film nakrútený ani nie rok po tom, čo bratia Lumiérovci ukázali svetu film, tak sa zdá, že necelý rok po uvedení AI na trh sa nám rozbieha pornografický priemysel do novej oblasti. Nízke? Ako hovorí apokalyptický filozof Friedrich Nietzsche: Ľudské, príliš ľudské.
Temné stránky AI sú témou, ktorej sa technooptimisticky naladená autorka venovala len v jednej kapitolke, ale možno práve tu sa otvára potenciál aj na ďalšie rozširovanie diskusií o tom, ako ďalej s týmto naším vynálezom. Čítajte, budete pozitívne prekvapení a budete sa trochu aj báť.
Martin Kasarda