Kreslený príbeh nielen Lasicu a Satinského
Humor môže byť plnohodnotným umením, a ak by mal o tomto tvrdení niekto pochybnosti, nech si skúsi vypočuť alebo pozrieť scénky Milana Lasicu a Júliusa Satinského. Okrem televízneho archívu alebo internetových zdrojov sme mohli zistiť, že výborné médium na sprostredkovanie života a diela významných postáv slovenskej kultúry predstavuje komiks. Umelecké stvárnenie v dvojici komiksov Radostná správa a Deň radosti zachytáva atmosféru doby, približuje do istej miery osobný život protagonistov a zákulisie tvorby dnes už kultových autorov, hercov, komentátorov spoločenského života.
Radosť z čítania a pozerania
Keď v roku 2021 vyšiel vo vydavateľstve Monokel komiks Radostná správa, asi ani sami autori nečakali, že kniha dosiahne taký úspech. Vydanie pokračovania s názvom Deň radosti je priamym dôkazom o komikse ako ideálnom médiu na sprostredkovanie životopisných epizód poprednej dvojice slovenskej humoristickej scény (s mimoriadnou obľubou obidvoch aj v Čechách). Možno komiksy zároveň otvoria okno do tvorby Lasicu a Satinského (no aj Jara Filipa) aj pre mladšie generácie, najviac si ich však užijú priaznivci, ktorí už ich hry, scénky, dialógy a pesničky poznajú. Veľa panelov je nakreslených tak, že vyslovene vyvolávajú pôžitok z čítania a pozerania.
Deň radosti úplne plynulo nadväzuje na Radostnú správu, autorsky sa na nich podieľal scenáristicky Peter Gärtner a ilustrátorsky Ďuro Balogh, pričom jeho kresba je originálna, zameriava sa trochu karikatúrne na každú postavu, zachytáva aj časový vývoj, a postavy niekedy presahujú ich údel nakreslených figúrok komunikovaním s čitateľom. Scenár si všíma vybrané historky zo života hlavných postáv, text niekedy viac vysvetľuje, aby čitatelia porozumeli dobovému kontextu. Prístup obidvoch tvorcov je citlivý a pozorný, snažia sa ukázať, že spoločenská situácia mala zásadné, niekedy doslova existenčné dosahy na všetkých zúčastnených a prinášala množstvo problémov v bežnom živote.
Obidva komiksy tvoria kompaktné dielo s jednotnou vizuálnou úpravou a pre lepšie porozumenie Dňa radosti treba pripomenúť obsah prvého dielu.
Začiatok celoživotného priateľstva
Prelom 60. a 70. rokov v Československu bol intenzívnym obdobím plným udalostí, spoločenského pohybu a neobyčajnej koncentrácie diania v kultúre. Súčasťou kultúrneho života v Bratislave tých čias bolo množstvo významných ľudí, medzi nimi sa už objavili hlavné postavy Radostnej správy Milan Lasica, Július Satinský a Kornel Földvári. Všetci traja sa stali, slovami Milana Lasicu zo začiatku komiksu, účastníkmi „diegetického sveta umeleckého komiksu, ktorého autori si dali za cieľ vyrozprávať príbeh Divadla na korze na pozadí turbulentných šesťdesiatych rokov“.
Začiatok deja rámcuje jún 1968 a hra Soirée, no čoskoro sa prenesieme späť do roku 1954, resp. 1958 na Hviezdoslavov Kubín, kde došlo k potvrdeniu celoživotného kamarátstva medzi Milanom Lasicom a Júliusom Satinským. Nasledujú epizódy z účinkovania v rôznych umeleckých útvaroch, tvorby scénok, originálneho a pôvodného humoru založeného na takmer dadaistickom a isto absurdnom základe. Išlo o humor „krásne nejednoznačný“. S účinkovaním sa takmer vzápätí spojili zákazy, ale ešte predtým došlo ku kľúčovej radostnej správe a to založeniu Divadla na korze, v ktorom hrali hry napísané práve Lasicom a Satinským. Riaditeľom sa stal Kornel Földvári, predtým redaktor vplyvného časopisu Kultúrny život, ktorý bol zrušený v roku 1968, pretože na články v ňom začali s odporom nazerať mocní komunisti.
Spoločenská situácia s podozrivo veľkou slobodou, novátorským prístupom v kultúre a ekonomickým osviežením sa nepáčila konzumentom moci a nasledovala „bratská pomoc“ vojsk Varšavskej zmluvy. Po niekoľkých neradostných správach v období normalizácie nakoniec príde náznak optimizmu a veľmi svieže ukončenie, ktoré opäť komunikuje s čitateľom a otvára dvere pokračovaniu.
Radosti a bolesti každodennosti
V rovnakom hravom prístupe k čitateľom sa začína aj Deň radosti s podtitulom Späť v televízii, späť v divadle, späť v komikse. Postavy dokonca komunikujú s „kresličom“, ako ho sami oslovujú, prihovoria sa čitateľstvu a nasleduje prvá epizóda s názvom Klavirista. V nej sa do deja pridá nová postava so zásadným vplyvom: Jaro Filip. Autori pracujú s textom aj ilustráciami neraz aj v nadväznosti na iné diela, osobitne u Jara Filipa sa oplatí zmieniť zakomponovanie slovného spojenia „človek hromadného výskytu“, čo je aj podtitul knihy Mariána Jaslovského (Slovart 2001).
Kresba v Dni radosti nadväzuje štýlom na prvú časť, čo sa zmenilo, resp. aktualizovalo je vzhľad postáv, Lasica pôsobí žoviálne, Satinskému pribudli fúzy, stále však majú rovnaké charakteristiky s prvkami karikatúry. To sa, samozrejme, týka aj ďalších zúčastnených, ženských aj mužských postáv. Pribudli však nové typy kresieb, predovšetkým ulíc alebo Bratislavy, ale aj panely, v ktorých sa nachádza silno komprimované posolstvo, na ktoré by inak boli potrebné osobitné strany. To špeciálne platí o jednom z najvydarenejších panelov celého komiksu zachytávajúcom vo vizuálnych skratkách všetky skladby albumu Bolo nás jedenásť.
Druhý diel je koncipovaný do väčšieho počtu kapitol ako prvý. Pribúdali totiž nielen udalosti v profesionálnom, no aj súkromnom živote protagonistov. Svadby, zakladanie rodiny, úmrtia, osobitne dramatické bolo toto obdobie pre Júliusa Satinského. Znalcom budú životné peripetie známe, ale možno niektoré informácie predsa len vyhodnotia ako nové. Veľký prínos však bude kniha určite mať pre tých, ktorí možno poznajú samotné scény alebo divadelné hry, no o súkromnom živote zúčastnených toho zas až tak veľa doteraz nevedeli.
Peklo normalizácie a katarzia
Pri slove normalizácia zbystria pozornosť predovšetkým tí, ktorí toto obdobie zažili, znalosť pomerov v 70. a 80. rokoch v Československu je však kľúčová pre porozumenie života tých čias. Obnovenie vplyvu komunistickej strany v tom najhoršom zmysle slova prinieslo cenzúru, sledovanie Štátnou bezpečnosťou, tlak na prihlásenie sa k socialistickým hodnotám, nezmyselné šikanovanie na pracoviskách, odsun ľudí vyhodnotených ako závadných do iných, často nesúvisiacich profesií, čistky, čo malo nezriedka za následok existenčné krízy. Vo vzťahu k Lasicovi a Satinskému sa normalizácia zmieňuje predovšetkým pre zákaz vystupovania v divadle a televízii, ale tiež v kapitole Ťažký rok ukončenej podpisom Anticharty. Komicky tu však pôsobí Lasicov sen počas letu do Prahy, v ktorom si predstavoval, že unesie lietadlo a pilota prinúti pristáť v Hamburgu.
Niekoľko radostných správ sa predsa len uskutočnilo aj v neradostnom období. Podarilo sa vytvoriť legendárny program Ktosi je za dverami, hry Náš priateľ René a Deň radosti. Na ilustráciách vidieť presne to, čo vždy charakterizovalo humor Lasicu a Satinského: paradoxy, nejednoznačnosť, nadčasovosť alebo minimálne schopnosť obecenstva aktualizovať počuté a videné na svoju situáciu aj desaťročia po vzniku scénok. Prostredníctvom ich vtipov môžu ľudia v rôznych obdobiach zažiť dokonca ten istý pocit ako pri dráme: katarziu.
Komiks sa končí Nežnou revolúciou, všetci zúčastnení sa po nej chopili príležitosti a využili slobodu veľmi rôznorodými aktivitami, vytvorili diela, ktoré naďalej pretrvávajú, a novým generáciám prinesú ešte veľa zábavy a hĺbania nad významom ich slov a aj hudby. Ďuro Balogh a Peter Gärtner napísali a nakreslili atraktívne príbehy slovenskej kultúrnej histórie, určite sa ich oplatí obidva spoznať.