Adela Ostrolúcka je ako romantická víla, ktorá sa preženie životom asketického velikána Ľudovíta Štúra. Aký bol ich vzťah naozaj, to nevieme, ale veľmi pravdepodobne zviazaný zemianskymi konvenciami polovice 19. storočia. Mariana Čengel Solčanská sa rozhodla prerozprávať príbeh mýtického vzťahu panny Adely a národovca Štúra nanovo v románe Milenec Adely Ostrolúckej.
Adela Ostrolúcka pôsobí v našich dejinách ako romantická nenaplnená láska Ľudovíta Štúra, ktorú navyše glorifikoval naivný román Ľuda Zúbka vydaný takmer pred osemdesiatimi rokmi. Vy ten obraz trocha staviate na hlavu a robíte z Ľudovíta Štúra nenaplnenú lásku Adely Ostrolúckej. Koľko toho vieme o ich skutočnom vzťahu?
Štúr bol mimoriadny fešák. Vysoký, tmavooký, dbal na seba, používal pomádu na vlasy, chodil k barberovi, dbal na manikúru, dobre sa obliekal, fajčil lepší tabak, dokonca používal voňavku a športoval. Nebol odkázaný umárať sa nenaplnenými túžbami, mal niekoľko príležitostí dobre sa oženiť a ako vzdelaný, slobodný a jazykovo vybavený scestovaný muž mal v polovici 19. storočia širokú škálu možností, ako mať sex.
Adela Ostrolúcka sa narodila vo vidieckom kaštieli v maličkej dedinke pri Zvolene, bola jednou z tisícok uhorských zemianskych dcér. Ustavične sama, nemala sestry, žiadne rovesníčky v bezprostrednej blízkosti. Dobová móda ju väznila zošnurovanú v korzete a krinolíne. Bez čepca, ktorý tienil tvár a bránil v periférnom videní, nemohla vyjsť na ulicu. Nikdy nesmela byť bez gardedámy v prítomnosti cudzieho slobodného muža. Nikdy ju nik neobjal, nepobozkal, nepomiloval. Vysoký, vyšportovaný Štúr, ktorý akoby vyskočil z dobrodružného románu, jej podľa môjho názoru zdevastoval srdce.
V prípade Ľudovíta Štúra je toho známe podstatne viac. Vykreslili ste ho ako zapáleného rečníka, aj arogantného vodcu, spočiatku zjemneného a samoľúbeho romantika, neskôr viac sebaľútostivého vyvrheľa. Opäť sa natíska otázka: historické fakty či románová fikcia?
O Štúrovi nám jeho súčasníci a priatelia zanechali obrovské množstvo referátov, v ktorých ho väčšinou oslavovali, čo sa vlastne aj patrilo. O mŕtvych len dobre a najmä o takých, ktorí sa bezo zvyšku odovzdali ideálu bojovať, a to doslova, za budúcnosť národa. Keď sa dva dni pred Vianocami vybral do chotára na osudnú poľovačku, mal štyridsať rokov. Bol vlastne bez relevantného príjmu, bez úspor, pomáhal švagrinej v Modre živiť bratove siroty, cítil sa nepochopený a neuznaný. Bol zatrpknutý a pohrúžený do svojho žiaľu. Stíhala ho rana za ranou. Zomrela Adela Ostrolúcka, Ján Hollý, Ján Kollár, zomrel mu brat, otec i mať. Jozef Miloslav Hurban ho opisuje ako prchkého a sarkastického. Že nebol empatický a posudzoval ľudí veľmi prísne. Hurbanove spomienky na Štúra boli pre mňa mimoriadne dôležité. Presvitá cez ne osoba z mäsa a krvi.
Vráťme sa k Adele Ostrolúckej. Podľa všetkého bolo toto dievča z lepšej šľachtickej rodiny, na vtedajšie pomery celkom vzdelané, aj keď do škôl nechodila, ale osamelé, odtrhnuté od života. Ako sa vám písalo o žene, o ktorej vieme veľmi málo?
Adela Ostrolúcka je mimoriadne vďačný materiál, pretože o nej vlastne nič nevieme. Nezachoval sa ani len jej portrét. Tá olejomaľba pochybnej kvality, ktorú si všetci pri Adelinom mene vybavíme, vznikla až dvadsať rokov po jej smrti. S určitosťou poznáme jej dátum narodenia a úmrtia, že bola vzdelaná, nikdy sa nevydala, a že sa opakovane stretla s Ludevítom Štúrom. A potom máme drobnú hŕbku čriepkov mikroskopickej veľkosti, z ktorých som sa pokúsila zreštaurovať jej ozajstnosť. Adelu, ktorá by nešušťala papierom, ktorá by dýchala.
Prirodzene, aj keď hovoríte o Štúrovi a Adele, nevyhli ste sa dobovému historickému kontextu. Najmä váš pohľad na neslávnu slovenskú revolučnú pár dňovú dobrovoľnícku vzburu v septembri 1848 nie je lichotivý. Prečo si mýtizujeme dejiny?
Mýtizovanie dejín je dôležité a môj román vlastne tiež stavia Štúrovi pomník. Je legitímne, že si staviame panteón a potvrdzujeme cez veľkolepé osobnosti svojbytnosť. Niektorí ľudia chodievajú namiesto kostola na Bradlo alebo do Modry na cintorín. Spievanie hymny na Štefánikovom alebo Štúrovom hrobe je svojím spôsobom modlitba. Možno naivná, ako detská riekanka Anjeličku strážničku, ale za to sa nikomu posmievať nebudem. Prvé slovenské povstanie trvalo iba týždeň a skončilo sa neslávne, ale napriek tomu ma to naivné odhodlanie dojíma. V čase, keď sme nemali ani len kodifikovanú podobu jazyka, a obrovská časť obyvateľstva bola negramotná, dokázal Štúr s Hurbanom a Hodžom nadchnúť tisíce ľudí pre svoj sen.
Vaša próza (nie je prvá, ktorá taká je) je dosť naturalistická a drsná. Cítiť z nej život, jeho pachy, vône, smrady. Čo vás vedie k tomu, aby ste zotierali pozlátku z našej idylicky maľovanej minulosti?
Osobnosti našich dejín ma nesmierne bavia. Nie ich zvetrané bezpohlavné monumenty, ale človečina. Ak hovoríme konkrétne o Štúrových súčasníkoch, hovoríme o ľuďoch, ktorých deň sa v ničom neponášal na ten náš. Ráno sa pomodlili, prešli do humna na latrínu, vyhrabali z pece popol, naštiepali triesky, založili oheň, vytiahli vodu zo studne, uvarili si jačmenné krúpy, vykydali maštaľ, podojili kravu, nasypali koňom. Ledabolo sa umyli a železným hrebeňom vyčesali prípadné vši. Na dušičky mali o piatej tmu. Žiadny rozhlas, televízia, internet, ani telefón. Len tma a sviečky. Uložili sa na slamník, v čiernych kútoch lomozili myši. Títo ľudia ma zaujímajú, objavujem ich v ich vlastných slovách, v ich básňach, hľadám ich telesný pach a zvuk ich hlasu, zrnitosť pokožky a rytmus chôdze. Verím, že Štúra z mäsa a kostí možno milovať inak, než kamenný monolit v nadživotnej veľkosti.
Romantická čistá láska (…nemožno mi ťa neľúbiť, Marína) je spojená s minulými generáciami ako najvyššia hodnota. Milé je, že v texte sa nevyhýbate ani sexu, čím otvárate pre mnohých milovníkov minulosti informačnú bránu a búrate tabu o tom, že aj naši predkovia sexovali. Väčšinou boli naše dejiny cudné. Nie je to čudné?
Pravdaže mali sexuálny život, inak by sa im nerodili deti, akurát o tom nerozprávali, pretože bol navýsosť intímnou záležitosťou a ešte k tomu bol vyhradený manželom. Mimomanželský styk bol hriechom ako pre katolíkov, tak i pre protestantov. Samozrejme, mužské zálety sa neposudzovali tak prísne ako ženské poklesky. Od svojich šestnástich rokov sa venujem genealógii. Mám detailne spracovanú farnosť Jozefa Ignáca Bajzu, Zbehy, do ktorej patrili filiálne obce Čakajovce a Šarlužky. Nelegitímnych detí sa v sedliackych domoch rodilo ako maku.
Nedá sa mi nespýtať režisérky vo vás, bude raz z románu film?
Verím, že bude.
Tak nás potom informujte, ak sa to podarí. Kto by mohol hrať zaľúbenú dvojicu Ostrolúckej a Štúra?
Neopozeraní herci, ku ktorým sa nebude vzťahovať asociácia s inou výraznou postavou v niektorom z televíznych produktov.
Vaše prózy o Štefánikovi, Jánošíkovi, Tisovi a teraz o vzťahu Štúra a Ostrolúckej sa vždy nejakým spôsobom dotýkajú aj národných tráum. Na jednej strane dejiny vnímame školsky povrchne, na strane druhej tá mytologizácia minulých hrdinov nám bráni pozerať sa na minulosť otvorene a bez piety. Ako dobre poznáme naše dejiny? Ako s nimi žijeme, čo pre nás znamenajú? Mali by sme byť k dejinám kritickejší?
Krvou by som podpísala tvrdenie, že dejiny nepoznáme a čo je horšie, ani sa o to neusilujeme. Uspokojíme sa s vrchným popraskaným náterom a pritom pod ním je skutočný historický artefakt, neraz závratnej hodnoty. Kritika dejinám neuškodí, práve naopak, cez ňu sa môžeme dopátrať k psychológii jej aktérov a k osobným dejinám jednotlivca.
Martin Kasarda
Mariana Čengel Solčanská (1978)
je rodáčkou z Nitry. Vo svojej tvorbe preskakuje medzi filmovou scenáristikou, réžiou a literatúrou. Na svojom konte má mimoriadne úspešné filmy ako Sviňa, Únos, Slúžka či rozprávky Láska na vlásku, Legenda o lietajúcom Cypriánovi či Tri zlaté dukáty. Ako spisovateľka ponúkla svojim čitateľom filmové príbehy ako romány. Jej postoj k histórii a spochybňovaniu slovenských mýtov sa naplno prejavil v knihách Generál M. R. Štefánik (Ikar 2018), Jánošík (Ikar 2019), Proces s mŕtvym (román o Jozefovi Tisovi, Ikar 2021) a najnovšie aj v knihe Milenec Adely Ostrolúckej (Ikar 2024).
