Nádej, keď už niet žiadnej nádeje
Stredná Európa je najlepšie čitateľná cez rodinné albumy, nie cez učebnice dejepisu
Pre nás, čo sme sa narodili v hlbinách 20. storočia, je niekedy ťažké uveriť, že sú ľudia, pre ktorých je to storočie už naozaj hlboko minulé. Tento pohľad nie je náhodný, švajčiarsky autor s maďarskými aristokratickými koreňmi z otcovej strany Nelio Biedermann sa totiž narodil v roku 2003, ale v románe Lazár (prel. Z. Guldanová, Ikar 2026) rozpráva príbeh, ktorý sa začína na začiatku 20. storočia a vyvrcholí v päťdesiatych rokoch krvavo potlačenou maďarskou revolúciou.
Nelio Biedermann nemá vlastnú žitú skúsenosť s komunizmom. Príbeh, ktorý rozpráva, je čímsi ako rodinným spomínaním na udalosti, ktoré sa tradujú ako smutno-groteskné spomienky na rodinu, do ktorej života vpálil rovnako Gavrilo Princip ako guľky v Budapešti roku 1956.
Ale okrem histórie čítate kdesi v druhom pláne text mladého literáta, ktorý má zjavne načítanú aj európsku modernu, má dar prekvapiť, šokovať, provokovať a vytvárať z anekdotických príbehov mozaikový obraz jednej nešťastnej rodiny, ktorá si užila všetky možné radosti i príkoria. Jeho debutový román Lazár vyšiel len pred pár mesiacmi v origináli a vzbudil nadšené recenzie nielen v po nemecky hovoriacich krajinách, ale vďaka prekladom aj v zahraničí.
Zmŕtvychvstanie
Na začiatku románu sa stretávame s maďarskou šľachtickou rodinou Lazárovcov, ktorá má svoje sídlo neďaleko mesta Pécs. Do rodiny sa narodí Lajos von Lazár, dieťa s priesvitnou kožou. Priezvisko nie je náhodne zvolené, je to priamy odkaz na biblickú postavu Lazara, muža z Betánie, priateľa Ježiša, ktorého evanjelium opisuje ako toho, čo zomrel a bol po štyroch dňoch vzkriesený. Jeho príbeh nehovorí o vine ani skutkoch, ale o zázraku, ktorý sa na ňom stal: Lazar je symbolom návratu k životu tam, kde už všetko bolo stratené, obrazom nádeje, obnovy a duchovného prebudenia. Predstavuje človeka, ktorý bol „mŕtvy“ – fyzicky aj duchovne – a je povolaný späť do života, čím sa stáva predobrazom Ježišovho vlastného zmŕtvychvstania a znakom božej moci nad smrťou.
Píšu sa prvé roky 20. storočia, Lazárovci sú bohatou šľachtickou rodinou, ktorá nostalgicky spomína na svoju krásnu minulosť, zatajujúc a odkladajúc tie „zlé“ udalosti kamsi ďaleko z pamäti. Len v útržkoch sa dozvedáme o samovražedných sklonoch, alkoholických výčinoch, bláznovstve a ďalších temných stránkach rodinnej histórie.
Kulisy týmto útržkom pamäti tvorí dospievanie mladého Lajosa, ktorý je podľa všetkého nemanželské dieťa, ale okrem matky o tom nikto nemusí vedieť. A aj ona sa radšej rozhodne opustiť navždy tento svet dobrovoľne.
Okolo Lajosovho dospievania buble prvá svetová vojna, neskôr sledujeme stále v mozaikovitom rozprávaní ďalšie rodinné príbehy, ktoré nás zavedú do Budapešti, nástupu Hortyho režimu a cez vojnu k uchmatnutiu moci ruskými posluhovačmi. Keď sa zdá, že cesta Lazárovej rodiny z vidieckych sídel do pekla komunistickej Budapešti a potlačenia povstania v roku 1956 už nemá smer, predsa len sa nádej objaví. Útek ďalšej generácie Lazárovcov do Juhoslávie a cez hranice do slobodného sveta je tým nádejným zmŕtvychvstaním.
Drsné i smiešne
V čom tkvie čaro Biedermannovho rozprávania? Aj keď má táto rodinná sága občas až gotický hororový nádych, čítame svieže, príjemne drzé i satirické rozprávanie o maďarskej i stredoeurópskej histórii 20. storočia. Nelio Biedermann sa narodil v roku 2003, patrí teda do generácie Z, generácie, ktorá je zvyknutá skôr na kratučké videá než románové gesto. Tá mozaikovitosť a stručnosť mikropríbehov to potvrdzuje. Autor vlastne vrství krátke príbehy, spomienky, obrázky, aby vytvoril knihu, ktorá má síce príbehový oblúk, ale mnoho z udalostí sa prosto stane a je.
Biedermannov pohľad na minulosť je pohľad generácie, ktorá už nie je zaťažená traumou komunizmu ani sentimentom starých čias. Preto si môže dovoliť drzosť, iróniu, grotesku aj jemnú neúctu – nie z nevedomosti, ale z odstupu. Jeho rozprávanie nie je nostalgické, ale hravo kritické, čo dodáva rodinnej ságe sviežosť, akú by autor narodený v polovici 20. storočia len ťažko dosiahol.
Niekedy je tá mozaikovitá hravosť aj trocha na škodu – napríklad to úvodné zdôrazňovanie „priesvitnosti“ Lajosovej kože, bláznivý strýko Imre či tajomná príšera v lese vytvárajú očakávania, že sa s týmito prvkami stane čosi viac. A nestalo sa, proste tak ako v živote aj tu sa veci – aj tie čarovné, magické či potenciálne dramatické, prosto stanú. Tu sa ukazuje to, že Lazár je vlastne debut spisovateľa, ktorý má talent, má ohromnú dávku imaginatívneho a príbehového myslenia, len je ako mladé víno. Výborné, svieže a sľubujúce veľké chvíle, keď dozrie.
Na druhej strane, v románe sa ako farebné nitky objavujú viaceré kultúrne a literárne odkazy na literárnu modernu, či už Prousta, Joycea, alebo nemeckú modernu, čo len ukazuje na autorov dobrý literárny základ, až nečakaný v situácii, keď väčšina jeho rovesníkov holduje viac fantasy, ako dnes už klasickej literatúre prvej polovice 20. storočia. Možno aj pre záľubu v prvej polovici 20. storočia sa v Biedermannovom rozprávaní objavuje aj Freud a jeho psychoanalýza a tiež sexualita vo veľmi pestrofarebnej podobe. Nie vulgárna, práve naopak, je ako čipka v rozprávaní, lstivá aj prefíkaná, nežná i veľmi drsná.
Podobenstvo o nádeji
Kniha je zvláštnym literárnym hybridom, ktorý pripomína Bibliu nielen názvom, ale aj spôsobom rozprávania. Ani Ježišove príbehy nie sú uceleným príbehovým oblúkom, ale zbierkou anekdot, z ktorých si čitateľ utvára príbeh o človeku prechádzajúcom búrlivou dobou. A hlavná postava týchto príbehov sa nevzdáva, prekonáva protivenstvá.
Aj Lazárovská rodina, tragická, bláznivá, sa ukazuje ako človečenská. I keď občas rezignovaná, stále s vierou, že akýkoľvek úpadok je len dočasný a cesta do pekla môže byť len jednou stranou údolia, z ktorého sa bude dať vyšplhať.
Román je živým čítaním, vytvára zaujímavú atmosféru tajomstiev, represie a tajnej, no silnej sexuality. Historické zmeny, ktoré sa odohrávajú tesne za javiskom, vstupujú ako tragické údery do života rodiny. Okolo Lazárovcov sa objaví veľa epizodických postáv, ktoré dodávajú knihe energiu. Sú tu zvláštni sluhovia a učitelia, idealistický kňaz, psychoanalytik, neumývajúca sa milenka, revolucionárska budapeštianska bohéma.
Román je do istej miery čitateľsky príťažlivou prehliadkou momentiek spojených výstrednou formou rozprávania. Na jeho plné vychutnanie určite potrebujete mať základné spoločensko-historické vedomosti a vnímať aj literárne odkazy. Román Lazár sa tak prirodzene zaraďuje do veľkej stredoeurópskej tradície, kde sa dejiny neukazujú cez generálov a manifesty, ale cez rodinné hádky, tajomstvá, smiešne epizódy a drobné tragédie. Biedermann tak nadväzuje na Máraia, Esterházyho či Musila – na autorov, ktorí vedeli, že stredná Európa je najlepšie čitateľná cez rodinné albumy, nie cez učebnice dejepisu.
Lazár je debut, ktorý síce ešte nesie znaky mladosti, ale zároveň ukazuje, že Biedermann je autor, ktorého fantázia, kultúrna pamäť a rozprávačská odvaha môžu v budúcnosti priniesť veľké veci. Je to kniha o nádeji tam, kde už žiadna nemala byť – a presne preto stojí za to ju čítať.
Martin Kasarda