Plný bachor, prázdny miešok a porcia karnevalového smiechu
Kráľ surrealistov, lekár aj právnik, kacír i mních, prvý z dadaistov, renesančný človek, milovník smiechu a výsmechu, kazateľ nemravnosti, kritik povýšenej hlúposti, chrabrý nactiutŕhač, hlučný rozprávač, ironický kritik sután, smiechotár a bláznivý stvoriteľ karnevalového sveta Gargantuu a Pantagruela. Toľko k stručnej charakteristike jedného z najvýnimočnejších literárnych tvorcov Françoisa Rabelaisa (1494? – 1553).
Áno, jedno z mien, ktoré sa „predáva“ aj na našich stredných školách v rámci vyučovania o renesancii ako heslo, ako čosi vyprázdnené, čo treba žiakom odovzdať rovnako ako meno Leonarda da Vinci či Michelangela, hneď vedľa Boccaciovho Dekameronu, Canterburských poviedok, Kopernika či výroku „A predsa sa točí!“.
Ale takto je to len jedno pomenovanie akéhosi umelca. Asi rovnaké, ako pomenovanie pre chemický prvok hoci telúr, o ktorom žiaci vedia, že abstraktne existuje, ale nikto netuší, na čo sa vlastne používa. Rabelais je v škole vyprázdnený pojem, fľaša s dávno vypitým vínom, čosi staré. Bohužiaľ.
Pritom jeho séria kníh o Pantagruelovi a Gargantuovi je azda najbláznivejším literárnym výtvorom, ktoré – okrem toho, že figurovalo päť storočí vo vatikánskom Indexe zakázaných kníh – dodnes ponúka labužnícku výpravu za libertariánskym humorom, karnevalovým smiechom, intelektuálnou neslušnosťou.
Neprítomný spisovateľ
Pravdou však je, že Rabelais, keďže do slovenčiny nebol preložený celý a vyšiel len raz v okyptenej verzii v roku 1979 v preklade Jozefa Brandobura, je tak vlastne v našom jazyku neprítomný. Mimochodom, upravené, skrátené či „slušné“ verzie Rabelaisovho románu vychádzali aj v jeho rodnom Francúzsku.
Pantagruelovská výsmešnosť či gargantuovská nabrúsená neúctivosť nie sú u nás celkom doma v literatúre či intelektuálnom premýšľaní. A tak vlastne úplne netušíme, že vulgárne vtipy môžu byť graciózne, tučný pupok popa je kultúrne tradičný symbol a súčasť renesančnej slobodomyseľnosti, stehná markytánok či ladných dám a vztýčené prirodzenia hrdinov knihy zasa nie nemravná roztopašnosť, ale karnevalové vyobrazenie telesnej túžby, ktorá zaslepuje všetko ostatné.
Rabelaisove knihy – pokiaľ neovládame jeho rodnú francúzštinu – sme mohli prijímať už od tridsiatych rokov minulého storočia cez preklady kolektívneho autorstva českých romanistov nazvaného Jihočeská Theléma, pričom jedno vydanie bláznivého románového cyklu Gargantua a Pantagruel vyšlo symbolicky aj v roku 1968. V roku, keď sme sa prestali smiať.
Slovenčina obra Gragantuu a jeho syna Pantagruela nespoznala v úplnosti, a už vôbec sa nedala nakaziť karnevalovým svetom, v ktorom je naruby úcta k autoritám, v telesnej láske kvitne viac radosti ako v modlitebných spevníkoch a múdrosť je ukrytá v sudoch vína.
Áno, úsilie preložiť Rabelaisa stroskotáva najmä na fakte, že ide o jazykovo veľmi rozmarné dielo, s množstvom len ťažko uchopiteľných slovných čmáraníc, odkazov na množstvo dobovej literatúry (keďže sám autor bol známy polyglot a renesančne rozhľadený človek) a nepochybne bol aj podkutý a uštipačný vtipkár, čo mu vynieslo ostré odsudky od ľudí, ktorí radi videli (a neraz dodnes vidia) veselosť na hranici. Za svoje kacírske úškrny sa Rabelais musel istý čas ukrývať aj za hranicami rodného Francúzska, či svoje diela vydávať pod pseudonymom, napriek tomu, že sám pôsobil aj ako mních.
Samé dôvody, prečo sme sa slovenského prekladu diela, v ktorom striekajú fontánky spermií rovnako radostne, ako sa predvádzajú karikované mozgy právnikov, kňazov a mudrcov a iných oslov, nedočkali v úplnosti. A pre svoju intelektuálnu a jazykovú náročnosť sa asi ani nedočkáme. Kto by do toho seriózneho sveta spravodlivých a jedinečných Slovákov s odvahou púšťal pekelne veselý smiech?
Ajhľa, susedia!
Rabelais si však u našich českých susedov znova otvoril svoj nový fanklub. Najprv v novom preklade vynikajúceho česko-francúzskeho romanistu Patrika Ouředníka vyšla kniha Pantagruel, historicky prvá kniha z cyklu s pôvodným vročením 1532. Za tento preklad získal vlani prekladateľ aj českú prekladateľskú Jungmannovu cenu.
Knihu Pantagruel vydáva vtedy už vyše štyridsaťročný Rabelais ako knihu zábavnú, zodpovedajúcu charakteru jarmočnej karnevalovej literatúry, avšak omnoho „divokejšiu“, než dovtedajšie podobné spisky. Pantagruel okamžite získava povesť škandalóznej a nactiutŕhačskej knihy, že ju dokonca slávna Sorbonská univerzita zakazuje a vyzýva na jej spálenie a neskôr ju do svojho indexu zakázaných kníh zaradí aj Vatikán.
Lenže Pantagruel ožil a priam si vynútil ďalšie príbehy, ktoré dnes tvoria voľný cyklus piatich kníh. Prvý diel teda vyšiel v českom jazyku nanovo vo vydavateľstve Volvox Globator už v roku 2022 s predslovom prekladateľa a podrobným doslovom Jiřího Pelána, ktorý približuje dobu vzniku i dosahy Rabelaisovho románu. Nechýba ani kritický aparát a skvelé dobové ilustrácie.
Po roku vo vydavateľstve Academia zasa uzrelo svetlo sveta nové kritické vydanie románu Gargantua (teda časovo druhého dielu päťdielneho cyklu, aj keď Gargantua je otec Pantagruela). A opäť – ide o nový preklad skupiny prekladateľov, ktorí vystupujú pod názvom Cibulská Theléma. Ide o kritické vydanie, v ktorom je text prekladu na ľavej strane doplnený súbežnou kritickou a vysvetľujúcou interpretačnou esejou Martina C. Putnu a Petra Wohlmutha, ktorá je hravým doplnkom k Rabelaisovmu textu. Výsledok? Intelektuálne hody, hra s jazykom, zábavné provokatívne čítanie s kopou „nízkeho“, ale zato bujarého humoru, pitia, žien a radosti zo života a k tomu výbornej interpretácie renesančnej hravosti a literárnych súvislostí, ktoré z úkazu Rabelais tvoria prvého literárneho experimentátora, pápeža satirikov, inšpirátora surrealistickej slobody.
Áno, Rabelais stále provokuje, stredovek sa v mnohých hlavách stále neskončil a úžasná karnevalová zábava, ktorú tak presne opísal Michail Bachtin pri interpretácii Rabelaisovho karnevalového sveta v úžasnej historickej štúdii François Rabelais a ľudová kultúra stredoveku (ktorá, podobne ako tisíce ďalších diel nevyšla v slovenčine, ale je dostupná v českom preklade), je stále nedostatkovým tovarom.
Sloboda slova, sloboda myšlienok
Vždy, keď vstúpim do knižného sveta v kedysi spoločnej, dnes susednej krajine, teším sa z neuveriteľného množstva kníh, ktoré rozširujú kultúrne vnímanie minulosti a prítomnosti. Byť kultúrnym národom neznamená leštiť si fujary a tešiť sa z výšiviek, ale skúmať, hľadať a interpretovať náš svet.
Škoda, že napríklad vydavateľstvo Veda, ktoré by malo byť pendantom českého vydavateľstva Academia, nie je schopné systematicky produkovať diela európskeho literárneho a mysliteľského kánonu. Škoda, že vydavateľstvo našej najväčšej univerzity nemá takú povesť ako české Karolinum, vydavateľstvo Karlovej univerzity, kde vychádzajú aktuálne práce najsúčasnejších mysliteľov. Nie je na to trh? Neoplatí sa to pre tých pár záujemcov? Myslenie (a čítanie) nie je otázkou trhu, ale kultivácie národa a kultúrnej politiky. Ale tento náš štát sa kultúry a myslenia bojí ako kríž čerta.
To, že Rabelais je stále živým autorom, dokazujú aj nové české preklady jeho diela. Nie, nie je to zaprášený dokument, ale ohromný inšpiračný zdroj. Samozrejme, Rabelaisa nečítame (len) pre bizarné príbehy o pitkách, hádkach akademikov, pitvách, rytierskych potýčkach, sexuálnych šermovačkách a iných prekáračkách. Jazykovo prebohatá, opulentná čeština umožňuje čítať toto slobodomyseľné a odvážne dielo ako súčasnú hostinu, experimentálne dielo v literárnej forme, ale aj provokatívne v myšlienkach, podľa ktorých je múdrosť a dobro vrcholom ľudského blaha. Ale tá múdrosť a dobro sa neskrývajú v inštitúciách, ale v ľudskej spolupatričnosti.
Šťavnatý jazyk, neuveriteľne bláznivé nápady, zosmiešnenia kňazského, právnického či akademického sveta, labužnícky život i pouličná zábava, vulgárne a vznešené v jednej vete – to je neprekonateľne slobodný úlet fantázie.
Toto sú tie schody do kultúrneho neba, ktoré by sme potrebovali ako soľ, potravu, kontext či duchovnú spermiu pre obrodenie nášho sveta. Aby sa literatúra stala živou vodou, aby sme sa prebrali zo suchopárneho morfondírovania o zmysle nášho bytia. Rabelais je sloboda, ktorú potrebujeme. A môžeme susedom závidieť.
Martin Kasarda