Ako sa v Pittsburghu tavili charaktery
Naši vysťahovalci spred storočia ukazujú, o čo prichádzame, keď mladí ľudia opúšťajú krajinu
Ktorá slovenská rodina nemá vo svojej nedávnej minulosti nejakého amerického vysťahovalca? Pradeda či strýka, takého, čo odišiel ešte pred 1. svetovou vojnou či po roku 1968. Rodinné príbehy z východu Slovenska, Oravy či hladových dolín Pohronia prekypujú príbehmi o ľuďoch, ktorí prosto odišli hľadať lepší život.
Satirik a scenárista Tomáš Hudák nás vo svojom románe Amerikáni (Marenčin, 2025) berie do komunity slovenských emigrantov. Sme na začiatku minulého storočia, v priemyselnom Pittsburghu, špinavom oceľovom srdci vzmáhajúcej sa Ameriky. Sme v Amerike, keď ešte priemyselníci ako Carnegie či Heinz žili a rozvíjali svoje priemyselné impériá, často na úkor tisícok a tisícok ľudí z Írska, Nemecka, pestrofarebného Rakúsko-Uhorska, Talianska.
K príbehu debutového románu inšpirovali Tomáša Hudáka zážitky jeho vlastných predkov z Kokšov-Bakše, dedinky pár kilometrov vzdialenej od Košíc. Mesta, ktoré po svojej stredovekej sláve zažilo najväčší rozmach rovnako ako Pittsburgh práve vďaka železiarňam.
Román Amerikáni je príbehom o ľuďoch, ktorí odchádzali za vidinou lepšieho života v novej krajine alebo za snom o tom, že si spoza veľkej mláky prinesú dosť peňazí na dôstojný život.
Príbeh ako mnohé iné
Mladý Andrej vyrastá na východe Slovenska, v sedliackej rodine, pričom rodinná perspektíva nie je veľmi ružová. Chudobný slovenský vidiek na prelome 19. a 20. storočia neponúka žiadnu žiarivú budúcnosť. Andrejovi sa nepozdáva replikovať život otca pripútaného k pôde a pár kravkám. Život, ktorý je balansom na hranici prežitia, o dôstojnosti sa hovoriť nedá. Život, ktorý môže zlomiť aj obyčajné sucho, nie je práve lákavou vidinou.
Ale píše sa rok 1913, do dediny sa vracia Andrejov bratranec z Ameriky a podnieti túžbu mladého muža skúsiť šťastie za morom. Aj keď kniha nerozpráva príbeh celkom chronologicky, postupne sa pred čitateľom skladá priam dokumentárne rozprávanie o tom, ako Andrej prežil útrapy cesty do Ameriky – ako mnohí iní, so strasťami a s dobrodružnými momentmi. A ako sa začlenil do komunity, ako neprestal byť človekom ani v dramatických chvíľach života.
Sny sú na to, aby sa plnili a Andy, ako si poameričtil meno, sa nakoniec cez útrapy dopracoval k slušnému životu, za ktorý sa nemusel hanbiť. A určite by ho on a jeho potomkovia rozvíjali aj ďalej, keby nebolo komunistov, ktorí – tak ako ich pohrobkovia dnes – radi tým, čo si zarobili, brali…, ale to sa v knihe spomína len v rámci záverečnej dokumentárnej koncovky, čo sa vlastne s emigrantmi navrátivšími sa už do nového Československa stalo.
Andy je ústrednou postavou, avšak okolo neho je celá komunita mužov a žien, ktoré vďaka Hudákovej schopnosti vytvárať ľudské miniportréty, sú veľmi živými postavičkami aj so svojím ľudským „teplom a smradom“. Zároveň autor podrobne mapuje aj dianie okolo železiarní, tavby a výroby ocele (autor neopomenul venovať sa aj technologickým podrobnostiam) vrátane sociálneho postavenia robotníctva, štrajkov, konfliktov medzi jednotlivými skupinami národností multinacionálneho robotníckeho spoločenstva.
Románový svet Tomáša Hudáka však nie je čiernobiely a plochý, autor má dar túto robotnícku a emigrantskú tému podať s ľudskou hĺbkou a so zaujatím.
Literatúra, aká tu chýba
Ak by ste od človeka, ktorý sa preslávil na Slovensku satirou či stand-upom ako Tomáš Hudák, čakali podobne ladený text plný bystrého i pouličného humoru, budete prekvapení. V tom najlepšom zmysle slova. Tomáš Hudák napísal v tóne a spôsobe rozprávania až klasický realistický sociálny román. Za tento americký príbeh by sa nemusel hanbiť ani Milo Urban a spokojne by mohol v mozaike realistických románov doplniť príbehy, ako boli Živý bič či Jozef Mak Cígera Hronského. O to je to zaujímavejšie, že historicko-realistický román si vyžaduje dôslednú znalosť kontextu doby, faktov a často zdanlivo okrajových tém – ako napríklad, čo sa v danej dobe fajčilo a ako sa na trh predierali masovo vyrábané cukríky.
Čo by knihe o kúsoček čitateľsky pomohlo, by bola lepšia kompozícia. Prúd textu takmer 400-stranovej knihy je rozdelený len na päť kapitol, pričom jednotlivé časti neraz mapujú viacero prostredí a klenú sa cez mesiace udalostí a komunít. Neuberá to na príťažlivosti, len občas znižuje prehľadnosť a čitateľ musí dávať pozor, aby si uvedomil, že medzi odsekmi príbehu uplynul dlhší čas. Ale to je len drobná výčitka skôr redakčnej práci než autorovi.
Román plynie pokojne, príbeh má temer dokumentárny tón. Ako v správnom realistickom rozprávaní, niet tu prebytočne psychologizujúcich momentov, všetko sleduje odosobnený rozprávač, ktorý podáva udalosti tak, ako sa diali. Bez hodnotenia, bez príkras. Stalo sa. A práve to robí z Hudákovho rozprávania príťažlivé čítanie. Neosobnému rozprávačovi prosto dôverujete, že chce byť úprimným sprievodcom životom robotníkov v ťažkom prostredí amerických zlievarní.
A že sa popritom udejú štrajky? Potýčky? Konflikty s dobovou talianskou mafiou? Chvíle slovenských Vianoc v smogom zahalenom Pittsburghu? Stretnutie komunity s Masarykom? Streľba či pomoc policajtom? Džez, klarinet, smrť, narodenie? Taký je život. Pestrofarebný, nežný i krutý, horúci i smradľavý.
V tomto je román Amerikáni pôsobivou esenciou, ktorá vás do svojej pestrofarebnej a chutnej sily príbehu vťahuje postupne, no sugestívne.
Dôsledky emigrácie
Román má pre dnešok jeden veľmi bolestivý odkaz. Nie je totiž len akýmsi spomienkovým návratom a už vôbec nie nostalgickým príbehom – aj keď ľudských a dojímavých scén je v knihe viacero. Hudákovi Amerikáni hovoria o národnej tragédii, ktorá sa opakuje aj dnes.
Mladí, silní, odvážni a nadaní opúšťali túto krajinu pred viac ako sto rokmi. A potom vo vlnách, po druhej svetovej vojne a v roku 1948, po príchode ruských okupantov v roku 1968. A vlastne aj dnes, keď sa neschopnosť arogantnej moci opakovane snaží správať sa arogantne voči – mladým, odvážnym, mysliacim, tvorivým ľuďom. Tak ako Slovensko opúšťali tí najšikovnejší a najodvážnejší, tak ju opúšťajú mladí a nadaní aj dnes.
A to dnes nemusíme zvaľovať emigráciu na nejakých „cudzích“. Ekonomický tlak, chudoba a spoločenská nepohoda národnosť nemajú. A keď sme pri téme národnosti, Hudák ju nevynecháva a ukazuje aj tento rozmer. Neboli sme národovcami a nositeľmi hrdosti preto, aby sme sa vyčleňovali od iných, ale preto, aby sme si pomáhali žiť „v cudzom svete“. Pretože komunity prežívajú vtedy, ak sú spolu a snažia sa navzájom sa rozvíjať.
Vznik Československa a Pittsburská dohoda sú udalosti, ktoré vyvolávajú u amerických Slovákov radosť, nádej, že sa podarí konečne rozbehnúť svet, v ktorom sa bude dať žiť lepšie. Nakoniec, Andy sa s rodinou (a zarobenými peniazmi) vracajú späť, netušiac, že pohoda a rozvoj nepotrvajú v Európe ani dve desaťročia. Ale kto môže tušiť, akí vojnoví štváči sa zrodia aj v tých najlepších časoch.
Hudákov román tak prekračuje svoje „dokumentárne“ limity. Nie je to čítanie o našej minulosti, ale premýšľanie o tom, čo dôsledky vysťahovalectva pre našu vlastnú krajinu znamenajú.
Oceľový charakter
Román Amerikáni je však vo svojom dôsledku a realistickosti vlastne optimistický. Hlavný hrdina Andrej sa nevzdáva. Chce ísť za lepším životom, neprežíva, ale snaží sa krok za krokom nachádzať riešenia. Aj v biede a starostiach neprestáva byť slušným človekom – veď nakoniec sa ukáže, že každodenná drobná práca, ochota a čestnosť sa nevylučujú s úspechom. Andy vie byť aj odvážny, drsný, ak príde ku konfliktu, neváha sa postaviť za slušnosť. A postupne si tak získa rešpekt.
Aj to je návod na život ďalšieho človeka-milión, ak sme už boli pri porovnaní Hudákovho románu s klasickým dielom Jozef Mak. Oceľový charakter, pevný, silný, nevzniká v boji a na barikádach statočnosti, ale v každodennom živote. Neraz stačí byť slušný a vzoprieť sa hoci aj malému zlu. Inak sa rozrastie ako pleseň.
Ak chcete vymeniť slovenské introspektívne, egomaniacke príbehy o súčasnosti, literárne experimenty, žánrovú literatúru či lacné detektívky a romantické príbehy za dobré rozprávanie, Hudákov román Amerikáni je veľmi dobrá voľba. Tematicky zaujímavý, ľudsky príťažlivý, čitateľsky príjemný a vo svojej podstate veľmi aktuálny.
Martin Kasarda