Vieme sa vidieť v zrkadle?
Strašidelným zlom len chceme ututlať skutočný životný pocit neistoty
Čo keď za núdzovým východom, únikom z domu, zmenou vlastného života, vlastne nenájdete nič? Čo keď je nádej na to, že príde nejaké zlepšenie, falošná? Že je to nádej, ktorá sa ukáže ako nenaplniteľná túžba? Čo keď vaše svedomie kričí hlasom dieťaťa, ktorému chce zlo odhryznúť nohu, lebo sa to tomu zlu páči? A keď ujdete pred takýmto zlom, ste v tom istom marazme, lebo to zlo síce v jednom momente vypadlo z okna, ale čo keď je v niektorom inom byte, za rohom, v duši pána, ktorý sa prechádza len tak okolo jazera?
Čo keď Satan radšej ujde, aby nemal nič spoločné so Slovenskom?
Literatúra pocitu existenciálnej ničoty a absurdity bytia sa občas vynára s témami, ktoré sú ako zle sa hojaca jazva, vred na nohe, ktorý nechce ustúpiť a neustále nám pripomína, že život je bolesť. Richard Pupala sa vo svojej ďalšej poviedkovej knihe Druhý čierny zošit (Lindeni 2023) pokúša uchopiť ten pocit surovej hrôzy, ktorú si síce radi projektujeme do nejakej čudnej čiernej postavy, do zlých snov, do satanistických rituálov, či podivných bábik s voodoo energiou, ale vo svojej podstate tak len chceme ututlať skutočný životný pocit neistoty a nezmyselného zmaru.
Príbehy, ktoré sa dejú
Udalosti v poviedkach Richarda Pupalu by sa na prvý pohľad mohli odohrávať kdekoľvek a kedykoľvek. Príbehu akoby nezáležalo na kulisách. Ich vykorenenosť, neprítomnosť v akomkoľvek konkrétnom čase je temer zarážajúca. Keby sme čítali príbeh o dievčatku a jej bábike Žanetke a kulisami by nebolo slovenské mesto, ale nejaké iné bežné európske mesto, akých sú tisíce, ani by sme si nič nevšimli, veď hlavnú úlohu hrá „počarovaná“ bábika. Ak by sa vila v poviedke Dom s verandou predávala hoci niekde v Chorvátsku či neďaleko amerického Maine, kde je doma Stephen King, vedeli by sme, že sa zlé sny o temných silách snívajú aj ľuďom za hranicami, aj za oceánom, po celom svete.
A pritom to, čo môže čitateľa na Pupalových príbehoch najviac priťahovať, nie sú „rekvizity“ temných príbehov, takmer hororové príbehy o zle z iného sveta, ktoré okolo nás je a má nás strašiť. Pupala si toto zlo len prepožičal, využil ho ako kostým, aby ťahal pozornosť toho povrchného čitateľa, ktorému ide iba o príbeh. To podstatné zlo však nie je v explicitnom rozprávaní príbehu, ale práve v tých „kulisách“. V tej slovenskej utrápenosti, neschopnosti vyhodnocovať situácie, utrápenosti, malosti, bezambicióznosti. V potrebe ukoristiť si tu a teraz, prežiť za akýchkoľvek podmienok. Fľaša pálenky, strecha nad hlavou, nový dom, hlavne trocha pokoja a zavrieť sa pred tým zlým „cudzím“ svetom.
Príbehy o zle medzi nami sa v poviedkach Richarda Pupalu stávajú kulisou uvažovania a opisovania nášho domáceho slovenského sveta, kde zlo nie je mimo nás. Peklo sme my.
Pupalovo Slovensko
Keď sa začítate do poviedky Dom s verandou, ktorá rozpráva príbeh manželskej dvojice televíznych producentov, ktorí zarábajú veľa peňazí, v rozprávaní ženy pocítite zúfalú prázdnotu šoubiznisovej pozlátky. Na seba sústredený život manželskej dvojice, ktorá zároveň spolu pracuje na produkcii tých najstupídnejších televíznych šou a spolu žije a nežije v nefunkčnom vzťahu, je ukážkou „tradičnej“ mestskej rodiny dnes. Rodiny poskladanej zo zúfalých jedincov.
Dospelý syn študuje vo svete a nechce sa vrátiť na Slovensko, manžel má náhodné milenky, žena tiež občas náhodných milencov, obidvaja to o sebe vedia, ale tmel peňazí, práce, neochoty meniť sa spája. Peniaze a veci sú náhradou akýchkoľvek hodnôt v živote. Dom s verandou, ktorý stojí kdesi na samote, sa stáva symbolom akéhosi nenaplneného sna o dlhotrvajúcom vzťahu, o svete práchnivejúcom v minulosti ako práchnivejú jeho predávajúci. Dom s verandou láka čímsi, čo dvojici produkujúcej dnešnú tupú zábavu chýba – len nevedia, čo to je.
Pupala opisuje vyprázdnený, zbytočný život „televíznych“ ľudí, ktorí prestali žiť pre čokoľvek okrem kratochvíľnej zábavy a peňazí, rutinne vyrábajú stupídnu zábavu a pritom stratili zmysel a dôvod svojej existencie. Stratili pokoru, slušnosť, dôveru, lebo je to v dnešnom svete, zdá sa, zbytočné. Je to existenciálna sonda do duše človeka 21. storočia, za ktorú by sa nehanbil ani Ján Johanides vo svojej vynikajúcej poviedkovej prvotine Súkromie.
Úvodná „dedinská“ poviedka Jednej letnej noci či príbeh alkoholika Kliešť zasa ukazujú slovenský vidiek v jeho najhoršej podobe zdevastovaných existencií, ktorých život stroskotal na lacnom chľaste vymývajúcom zvyšky mozgových buniek. Bezcieľnosť, nenaplnenosť života, strata – či vôbec nulové hľadanie akéhokoľvek dôvodu na existenciu je v prvej poviedke ešte zosilnené absurdnou trojicou mladých ľudí, ktorí chcú vzývať Satana, pretože ich život je zmesou šikany a úteku a oni hľadajú pomstu. Pomstu tomuto svetu.
Príbeh Mäkké časti o introvertnom úchylovi a zlomenej mamičke je zasa príbehom o násilí, ktoré sa okolo nás deje bez toho, aby sme si to všímali, pretože žijeme v anonymizovanom svete, kde sú nám osudy druhých vlastne ukradnuté.
Jazyk, ktorý mrazí
Literárny text nie je len prerozprávanie príbehu, ale aj práca so slovom, vetou, výstavbou textu. V tomto smere je Pupala veľmi dobrým a citlivým hráčom s jazykom. Jeho poviedky majú svoju špecifickú atmosféru primeranú práve prostrediu, v ktorom sa odohrávajú.
Keď hovorí o dedinskom alkoholikovi v poviedke Kliešť, je jeho jazyk mútny, vidiecky, ako vystrihnutý zo žánrových obrázkov. Nie je však násilne folkloristický, pretože slovenská dedina dnes nie je folklórna, je prosto jazykovo staršia, ošumelejšia ako mesto. Je ako príšerná brizolitová omietka na dedinskom dome postavenom kedysi v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Keď nás zavedie do petržalských bytov, pociťujete to zúfalstvo malých priestorov, v ktorých sa dejú nečakané drámy.
Keď nás vovádza do „štýlového“ televízneho sveta, cítite tú povýšeneckú dynamiku svetaznalého jazyka, ktorý ušiel z dedinskej ničoty, ale blato z topánok ešte nezmyl, ešte si len užíva možnosť míňať peniaze na dizajn, veľkoleposť, svetáckosť. Tieto mikrojazykové atmosférické prvky patria čitateľsky k tomu najpríjemnejšiemu, čo Pupalove texty ponúkajú.
Nedokončené ako život
Aj v predchádzajúcich Pupalových poviedkových knihách zostávajú neraz príbehy otvorené, bez akejkoľvek útechy, prosto skončia sa bez očistného poznania, že to bude lepšie. Aj v prípade Druhého čierneho zošita sa dobrých koncov nedočkáte. Aj to je jeden z tých prvkov existenciálnej ničotnosti, ktoré pridávajú Pupalovým prózam na dôveryhodnosti.
Tú mátožnú, mystickú a hororovú atmosféru, ktorá občas vykukne z Pupalových próz, môžeme spokojne považovať za módu, trend či potrebu niekam sa literárne zaradiť. Keďže v našej literatúre sa potrebujeme približovať k nejakým žánrovým škatuľkám, aby si nás všimlo čitateľstvo, Pupala sa rozhodol skúšať to cez prvky hororu.
Našťastie je umiernenejší v ich využívaní ako niektorí populárnejší autori a zlo vníma skôr ako metafyzickú existenciálnu realitu, ktorá sa zhmotňuje v nedefinovateľných „čiernych postavách“ a víziách snov či alkoholických oparov. V slovenskej literatúre sa tá temná stránka života vždy ukazovala v neuchopiteľnom, čiernom, mrákotnom svetle, stačí si opäť pripomenúť Johanidesa a jeho novely Nie či Podstata kameňolomu.
Keď rekvizity hororu budeme brať ako žánrové ozdôbky, tak máme pred sebou Slovensko dnešných dní. Slovensko, v ktorom máme dobre utajených pedofilných násilníkov, Slovensko, v ktorom stále prežíva bezcieľnosť, Slovensko, v ktorom sa alkoholické delírium stáva zmyslom bytia. Slovensko, kde sú tí úspešnejší rovnako prázdni a neistí svojím bytím ako tí najprostejší a najchudobnejší. Slovensko, kde sa nežije, ale prežíva. Druhý čierny zošit je neradostnou správou o našej krajine.