Dušan Budzák, Richard Mažonas, Pavel Knapko: Vražedko. Červené na čiernobielom (InterezMedia 2024)
Vizuálne umenie, z ktorého mrazí
V každej spoločnosti sú, žiaľ, prítomné násilné činy a niektoré z nich naberú tragický rozmer vraždy. Ľudské správanie zahŕňa aj temné odtiene prameniace z agresivity, ktorá sa dokáže v špecifických prípadoch rozvinúť skutočne hrozným spôsobom. Z toho potom vyplýva aj potreba porozumieť takémuto správaniu, čomu sa osobitne venujú psychiatri, psychológovia, kriminalisti a súdni znalci. Z bohatej praxe jedného z nich, nedávno zosnulého forenzného psychiatra Svetozára Drobu, vychádza aj komiks Vražedko, ktorý voľne nadväzuje na obľúbený podcast Vražedné psyché.
Od podcastu ku komiksu
Niečo v ľudskej povahe priťahuje záujem o ťažké zločiny, akých sa dopúšťajú páchatelia po celom svete prakticky denne. Bolo to tak stále a ani dejiny Slovenska neobišli beštiálne vraždy. Ich objasneniu venovali veľké úsilie nielen policajné zložky, ale aj znalci z rôznych odborov.
V oblasti forenznej psychiatrie sme mali výnimočnú osobnosť vo Svetozárovi Drobovi, ktorý sa neváhal podieľať na popularizácii tohto odboru v podcaste Vražedné psyché. Podcast vytváral jeho vnuk Richard Mažonas a v priebehu času si získali početné publikum. Komunita poslucháčov sa rozrastala a presiahla do iných médií, naposledy do pozoruhodného komiksu Vražedko vydaného vo vydavateľstve Interez Media. Snaha osloviť aj obrazovou a textovou formou smeruje síce pravdepodobne v prvom rade k fanúšikom, ale určite dokáže osloviť aj tých, ktorí podcast ešte nepoznajú. Kniha je samostatným artefaktom a znalosť podcastu nie je pre čítanie potrebná.
Už obálka Vražedka pôsobí atraktívne a okrem kresieb hlavných rozprávačov navodzuje zlovestnú atmosféru, ktorá bude prítomná v každom príbehu. Okrem autorov predlohy Richarda Mažonasa a Dušana Budzáka sa na diele podieľali aj Pavel Knapko ako scenárista, ilustrátorka Kamila Kuricová a grafické úpravy zabezpečila Marianna Lutková. Spolu vytvorili komiks žánru true crime, no treba uviesť, že nie je vhodný pre deti. A hoci sa každá epizóda venuje vraždám založeným na reálnych udalostiach, v skutočnosti sú v ich jadre toxické vzťahy.
Poviedky sú komponované ako lineárne rozprávania, do ktorých vstupujú komentátori z podcastu. V určitých momentoch sa hlbšie vysvetľuje konanie účastníkov, pravdepodobné motivácie a niekedy aj sociálne okolnosti diania. To všetko sprevádzajú sugestívne čierne, biele a červené ilustrácie s neraz až naturalistickými detailmi. Vizuálne umenie s kombináciou fiktívneho a dokumentárneho obsahu sú čitateľsky príťažlivou formou, zároveň však treba podotknúť, že citlivejšie povahy by mali pristupovať k čítaniu opatrne vzhľadom na prítomnosť niekedy až surového násilia.
Osudová temnota
Počas čítania sa nevyhnutne vynárajú otázky o povahe zla v človeku. Každý prípad je odlišný a aj páchatelia mali rôzne pohnútky na svoje skutky. Pochádzali z odlišných sociálnych vrstiev a je zrejmé, že ani život v blahobyte a starostlivosť rodičov nedokážu zabrániť patologickému vývoju osobnosti.
Je to genetická výbava, ktorá z človeka spraví vraha? Tak ako sa to stalo mladému chlapcovi fanaticky túžiacemu po vlastnej párty.
A čo v prípade, ak okolnosti doženú človeka do hraničnej situácie tak, ako sa to prihodilo v jednom z príbehov Litovčanovi v československej armáde počas socializmu. Bol obeťou šikanovania, urážok a ponižovania, nedokázal to už viac znášať a túžil po pomste.
Narodí sa človek vrahom alebo potrebuje určitú konfiguráciu okolností, aby k tomu došlo? Hneď prvý príbeh opisuje džentlmena gardistického dvojkríža, muža dobrého postavenia za slovenského štátu, zároveň zručného manipulátora a sadistického vraha presiaknutého zlom.
Všetky zločiny sú náležite ilustrované, Kamila Kuricová vie na viacerých miestach vystihnúť obrazovou skratkou celú scénu, ale aj charaktery postáv. Vychudnutá tvár a tiene pod očami vypovedajú o duševnom rozpoložení veľa aj bez sprievodného textu. Na jednotlivých paneloch bola využitá hojne aj červená farba, niekedy ako pozadie, inokedy ako súčasť oblečenia, dokonca sa objavuje aj efekt akéhosi filtra, cez ktorý vidíme vražedné besnenie. Zlovestne pôsobí napríklad sivé zobrazenie otcovraha, na ktorého tvári vidieť potešenie z vyšetrenia psychiatrom. A to ešte čitateľstvo nevie, aká hrôza ho čaká o pár strán ďalej, ilustrácie sú naozaj explicitné, hrôza plynie aj z uvedomenia, že tieto udalosti sa naozaj stali.
Čitateľ sa doslova pozerá na zločin, čo môže pôsobiť intenzívnejšie, ako keby bol len opísaný slovne. Obrázky môžu posilniť aj emocionálnu reakciu – či už je to súcit s obeťou, alebo znepokojenie zo zla, ktoré niektorí ľudia dokážu spáchať. Vizuálne rozprávanie uľahčuje ponoriť sa do príbehu a precítiť jednotlivé momenty, či už ide o zobrazenia miesta činu, alebo postupnosť deja od oboznámenia sa s postavami po samotný skutok.
V neposlednom rade sú tu dôležití rozprávači: Richard Mažonas a jeho dedko. Vedú dialóg v podcastovom štúdiu, komentujú prípady a zároveň sa stávajú súčasťou diania, keďže im neznáma osoba (alebo rôzne osoby) nosia k dverám zvláštne artefakty. Jedno z tajomstiev knihy spočíva aj v odhalení pôvodu týchto osôb.
Pozornosť zameraná na toxické vzťahy
V predslove sa píše, že jedným z posolstiev diela je zachovať odkaz Svetozára Drobu: „Tento komiks je pre nás spôsobom, ako jeho dedičstvo zachovať a zdieľať s ďalšími generáciami.“ Autori nechcú čitateľov šokovať ani traumatizovať. Príbehy sú na jednej strane atraktívne vďaka téme alebo spracovaniu, ale skryté posolstvo spočíva aj v upozornení, výstrahe pred vlastným neuváženým správaním. Netreba byť zbytočne naivným a robiť si ilúzie o ľuďoch, ktorí sú násilní, a vie sa to o nich. Ak sú agresívni k iným, je pravdepodobné, že môžu byť agresívni aj k nám.
Netreba ani neprimerane dôverovať neznámym osobám, ktoré skúšajú rôzne manipulatívne techniky na získanie pozornosti, a už vôbec by sa ľudia nemali zúčastňovať na aktivitách, ktoré sa od nich očakávajú, no sú im nepríjemné alebo sú vyslovene čudné. Ak sa v spoločnosti takýchto osôb niekto ocitne, je žiaduce ju čo najskôr opustiť. Pretože inak sa môže vytvoriť toxický vzťah.
Na toxických vzťahoch je nebezpečné to, že sa začínajú úplne bežne. Vidno to hneď v prvom príbehu, kde si agresor vyberie slabšiu obeť, nadviaže s ňou jednosmerné emocionálne puto a postupne ju začína využívať vo svoj prospech. Spôsobuje jej stres až utrpenie a koniec takéhoto vzťahu znamená len hromadenie duševnej bolesti. Veľmi výstižne je to vyjadrené v dialógu Richarda Mažonasa s jeho dedkom v epizóde venovanej „bratislavskému škrtičovi“, vrahovi, ktorý sa správal násilne k ženám. Richard sa pýta: „Jednej veci nerozumiem. Možno je to naivná otázka, ale podobných incidentov, keď Krpo zaútočil na nejakú ženu, muselo byť plno… Prečo to žiadna z nich neohlásila na polícii?“ A jeho dedko odpovedá: „Úplne chápem, ak samotná poškodená prípad nenahlási. Povie si, že sa nenechá vláčiť po súdoch a ponižovať a dehonestovať, a to najmä obhajcom páchateľa.“
Problémom podobného správania obetí je, že páchateľ sa potom dopúšťa beztrestne ďalších skutkov, je čoraz odvážnejší, posúva hranice, koná viac bezcitne alebo kruto, čo sa môže skončiť až vraždou.
Komiks Vražedko je možné vnímať aj ako akúsi antológiu prípadov, ktoré sú síce umiestnené rôzne v čase a priestore, ale spája ich práve patologický vzťah medzi páchateľom a obeťou alebo obeťami. Nakreslené v jednotnom štýle tvoria súdržné dielo a pre priaznivcov žánru true crime ide určite o knihu, ktorá by mohla upútať ich pozornosť.
Ján Blažovský