Šport do politiky nepatrí. Či politika do športu? Nuž, keď otvárali Hitler či Putin olympijské hry, určite to tak bolo. Ale športové súperenie môže byť aj symbolom odporu proti hroznej moci. Zbigniew Rokita sa vo svojej knihe Kráľ strelcov (Absynt 2025) pozrel na niekoľko významných medzinárodných udalostí, v ktorých sa šport a politika stretli. Poľský reportér zavíta aj na tohtoročný literárny a knižný festival BRaK.
Vo svojej knihe píšete o konfliktných situáciách, v ktorých športové súťaže odrážali konflikty v reálnom svete. Do akej miery je medzinárodný šport symbolickým rozšírením politických konfliktov medzi štátmi?
Šport je zrkadlo. Znásobuje emócie, ktoré k sebe národy cítia. Zápasy medzi Iránom a USA, Slovenskom a Maďarskom alebo Ruskom a Ukrajinou sú vždy plné skrytých významov a je fascinujúce všímať si všetky vrstvy. Napríklad počas olympiády v roku 1948, len tisíc dní po oslobodení Osvienčimu, hráči z Izraela a Nemecka súťažili v streľbe. Nemci vyhrali. Nebolo to predĺženie vojny?
Takáto rivalita môže byť taká intenzívna, že UEFA pred každým turnajom vymenuje „zakázané páry“: národné tímy, ktoré z bezpečnostných dôvodov nemôžu byť vyžrebované do jednej skupiny a hrať proti sebe. Dnes je to okrem iných Ukrajina a Bielorusko alebo Bosna a Srbsko. Niekedy sú športové federácie nútené ísť ešte ďalej: napríklad Izrael bol nútený opustiť Ázijskú futbalovú federáciu v roku 1970, pretože bolo veľa moslimských krajín, s ktorými nemohol hrať. Dnes Izrael súťaží v UEFA a nemôže hrať napríklad proti Palestíne, ktorá má aj oficiálny národný tím.
Štáty používajú šport ako nástroj propagandy na formovanie svojej globálnej reputácie. Píšete o Rusku, ale úspešní športovci sa fotografovali aj s Angelou Merkelovou a Barackom Obamom. Prečo šport priťahuje silu?
Áno, je veľmi dôležité zdôrazniť, že nielen autoritárske štáty využívajú šport ako nástroj propagandy. Rovnako môžete vidieť šport ako mäkkú silu a je zrejmé, že USA sú vďaka NHL alebo NBA najsilnejšou krajinou, pokiaľ ide o tvorbu politiky a budovanie imidžu prostredníctvom tohto športu. Mimochodom, USA boli v histórii veľmi jedinečným impériom, pretože mnohé krajiny – napríklad Slovensko alebo Poľsko – Washington nedobyl, ale skutočne chceli vstúpiť do jeho sféry vplyvu. Michael Jordan alebo Wayne Gretzky v tomto kontexte zohrali veľkú úlohu pri budovaní americkej príťažlivosti.
Šport je neuveriteľne emocionálna téma. Pri vašej reportáži o basketbalovom zápase medzi Litvou a Ruskom som sa cítil hlboko dojatý. Ako športová rivalita medzi štátmi ovplyvňuje emocionálnu angažovanosť fanúšikov?
Je pravda, že národný tím je len podstatou národa: vlajka a hymna symbolizuje veľa. V niektorých prípadoch hrá šport v každodennom živote rovnakú úlohu ako zástupné vojny v medzinárodnej politike. Napríklad československá hokejová reprezentácia dvakrát porazila ZSSR na majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji v roku 1969, len pár mesiacov po invázii, na ktorej sa zúčastnila aj moja krajina.
Moskovskú armádu ste nemohli poraziť, ale dokázali ste to na ihrisku. Mali ste aspoň nejakú kompenzáciu. Bolo pre Čechov a Slovákov v roku 1969 bezcenné kričať: „Porazili sme Moskvu!“? Je to dôležité najmä v autoritárskych režimoch, pretože potom máte len veľmi málo iných spôsobov, ako sa vyjadriť.
Existuje hranica, kde šport prestáva byť len súťažou a stáva sa politickým bojiskom? Ak jeden štát utláča druhý, mali by športovci bojkotovať zápasy, alebo by mal šport zostať apolitický?
Šport nikdy nie je nevinný. Nie je zvláštne, že štáty, ktoré vedú vojny alebo utláčajú svojich občanov, najčastejšie vyzývajú na oddelenie športu od politiky? Je to neoddeliteľné a je to lož. Napríklad ruský hráč Alexander Ovečkin, ktorý má na profile na instagrame fotku s Vladimirom Putinom a otvorene ho obdivuje, navrhol uskutočniť zápas medzi hviezdami NHL a ruskej KHL – to nie je nič iné ako ďalší pokus ukončiť izoláciu ruského športu po roku 2022, ale musíme byť na pozore pred takýmito snahami – najmä preto, že konečným cieľom rusko-ukrajinskej vojny je vrátiť sa k jaltskej dohode, zmeniť svetový poriadok a okrem iného prinútiť NATO stiahnuť sa zo strednej Európy.
Alebo Aliser Usmanov, jeden z najbohatších ruských oligarchov, na ktorého EÚ uvalila sankcie – bol zvolený za prezidenta Medzinárodnej šermiarskej federácie. Je jeho minulosť v tomto kontexte irelevantná? Už sa mu podarilo umožniť ruským hráčom štartovať na turnajoch. Viete si predstaviť, ako ruský hráč porazí ukrajinského? Šermiar alebo ešte horšie – boxer? Malo by to veľký význam pre morálku.
Pri pohľade na prípady bojkotov olympijských hier alebo futbalových turnajov, do akej miery boli skutočne politické? Mali by byť športové federácie politické a vylúčiť štátne reprezentácie – ako je to v súčasnosti Rusko – z medzinárodných športových súťaží?
V súčasnosti sú bojkoty zriedkavé, veľké bojkotové kampane sa skončili s koncom studenej vojny. Ani jedna krajina nebojkotovala majstrovstvá sveta vo futbale v Rusku 2018 pre anexiu Krymu. Ale aby som bol úprimný, nezabúdajme, že ani Alexej Navaľnyj tento turnaj nebojkotoval, práve naopak – vyjadril sa, ako veľmi si ho užil.
Medzinárodné orgány určite nie sú veľmi tvrdé k Rusku (alebo ešte menej tvrdé k Izraelu, hoci existuje veľa hlasov, že FIFA alebo MOV by mali podniknúť podobné kroky voči Tel Avivu). FIFA ani nepozastavila členstvo Ruska, aj keď každý rok pozastaví niekoľko národných federácií – pre rozhodne menej vážne veci. Sankcie uvalené na Rusko sú veľmi obmedzené, Rusko hrá pravidelne priateľské zápasy (najčastejšie so slabými tímami: posledných osem zápasov vyhrali, nestratili ani jeden gól a strelili 44) a dokonca nedávno predbehlo Poľsko v rebríčku FIFA.
Je to pravdepodobne otázka niekoľkých mesiacov, keď FIFA začne uvoľňovať sankcie: najprv ženských a mládežníckych tímov, potom mužských. Myslím, že novozvolená šéfka MOV Kristy Coventryová urobí všetko pre to, aby sa Rusko vrátilo na nadchádzajúce zimné olympijské hry. Nie je teda vylúčené, že v priebehu niekoľkých mesiacov sa na ihrisku stretnú napríklad slovenské a ruské tímy a vy si vypočujete ruskú hymnu.
Píšete aj o korupcii ako o – bohužiaľ – bežnej súčasti športu. Prečo sú finančné a politické tlaky v športe také silné?
Politická korupcia je silná a nemôžeme sa uspokojiť s postojom takých osobností ako Tomas Bach, Gianni Infantino či Michael Platini. Sme svedkami vzostupu arabských štátov vo svetovom športe – najmä Saudskej Arábie, Kataru, ZAE a Bahrajnu, bohatých krajín, ktoré využívajú šport ako nástroj na zlepšenie svojho imidžu. A funguje to: dnes čoraz častejšie tieto krajiny sprostredkúvajú rokovania pri veľkých konfliktoch – ako rusko-ukrajinský.
Už to nie sú európske štáty. Samozrejme, autoritárske krajiny ako Čína, Rusko alebo Katar sú skvelí organizátori, môžu si to dovoliť – v opozícii k demokratickým štátom, ktoré musia vysvetľovať každý cent. Výsledkom sú však aj zaujímavé tendencie: viac ľudí sa pripúta k miestnym tímom, zaujíma sa o nižšie ligy alebo podporuje ľavicové tímy ako St. Pauli v Nemecku. Toto hnutie „proti modernému futbalu“ je pre niektorých ľudí alternatívou.
Aký je váš názor na politické protesty hráčov počas zápasov (napr. kľačanie proti rasizmu)? Mali by športovci otvorene vyjadrovať svoje názory na politické otázky alebo by mali zostať neutrálni?
Môžu si robiť, čo cítia, konať v súlade so svojím svetonázorom. Toto je širší problém: niekedy tým, že sme neutrálni, definujeme sami seba. Počas posledných majstrovstiev sveta v Katare mali hráči zakázané nosiť akékoľvek LGBT symboly – ako teda nakresliť hranicu medzi neutralitou a cenzúrou? Nemali by sa niektoré stanoviská vnímať ako deklarácie pripútanosti k ľudským právam?
Inak by sme sa nemali báť, že o nejakých desať rokov, možno počas majstrovstiev sveta v Saudskej Arábii v roku 2034, nám nebude dovolené vyjadriť našu oddanosť demokracii alebo slobode prejavu, pretože hostitelia budú proti? Šport nie je neutrálny, pretože bol financovaný na základe určitých hodnôt: fair play, priateľstvo, rešpekt atď. Ak na to zabudneme, šport by sa nestal ničím iným ako ľuďmi, ktorí behajú po ihrisku a naháňajú loptu. Šport je niečo oveľa viac, moderný šport bol navrhnutý v konkrétnej kultúre a stojí zato si ho zabezpečiť.
Martin Kasarda