Zlo môže mať tvár každého človeka

Peklo sú tí druhí, napísal Jean-Paul Sartre. Jozef Karika sa snaží písať tak, aby dokázal, že peklom môže byť každý jeden z nás. Najnovší román ružomberského autora Hlbina (Ikar 2023) nás spočiatku zavedie do Ružomberka počas zimy roku 1963, ale – v rámci tradície Karikových románov – vrátime sa aj do Povstania a doby temna fašistického Slovakštátu. A neminie nás ani mysteriózna osudovosť energií, ktoré presahujú ľudské bytie, respektíve, síl, pre ktoré sme rybičkami v akváriu, s ktorými sa temné sily hrajú.

A či je horšie to mystické zlo, alebo ľudské, ktoré vyplýva z vojny medzi policajtmi a Štátnou tajnou bezpečnosťou riadenou z mrazivej temnoty Sovietskeho zväzu? To Karika necháva na posúdenie čitateľa, aj keď na nápoveď stačí vedieť, že mysterióznemu zlu sa čeliť dá.

Karikov román v sebe spája realitu a ľudskú hrôzu, ktorú obostierajú ako kulisy tajomné vesmírne energie vymykajúce sa ľudskému pochopeniu. A aj keď sa to zlé v Karikových hrdinoch chce odvolávať práve na tú metamorfujúcu sa vesmírnu silu, to najhoršie, čo môžeme stretnúť, nie je neznáma desivá sila, ale to neľudské v nás.
Čítať hororového Kariku vlastne môžeme aj naopak – nie ako mysterióznu hrôzu zasadenú v slovenskej realite, ale ako slovenskú realitu, ktorej pozadie tvorí potemkinovská dedina strašidelného sveta.

Deti ako kľúč k hrôze

Ak si spomínate na stratené, či skôr unesené deti z románu Strach (2014), tak vedzte, že v tejto knihe sa motív detí vracia, akurát sa posúva o pár rokov späť, takže Hlbinu môžete čítať aj ako, filmovo povedané, prequel k udalostiam, ktoré opisuje starší Karikov román.

Princíp je spočiatku rovnaký, miznúce deti, z ktorých sa nájdu len nejaké tie súčiastky svedčiace o nesmiernej krutosti. A zároveň cítime, že zima, treskúca, odporná zima otvára bránu do temných udalostí, v ktorých mizne čas a minulé zlo sa prelieva do súčasnosti. Vesmírna negatívna sila sa živí čímsi, čo môžeme nazvať vysávanie energie zo živých ľudí a najmä odhaľovanie ich najtemnejších emócií, omylov a chýb, ktorých sa dopustili kedysi. Nočné mory zla zhrýzajúce svedomie, hlbiny ľudského strachu, hanby, omylov a sklamaní, ktorými sa živí zlo.

A práve toto zlo prichádza do Ružomberka počas desivej „storočnej“ zimy roku 1963 vyšetrovať dôstojník Štátnej tajnej bezpečnosti major Gavenda. Vo svojom vnútri si však aj on sám nesie ťaživé spomienky na vojnové časy. Pred dvoma desaťročiami, teda počas druhej svetovej vojny, sa napriek svojej partizánskej prezývke „Chrabryj“ nezachoval práve čestne a jeho vinou došlo k udalostiam, ktoré tvoria jednu z línií temného príbehu. Jeho vinou zahynuli krutým spôsobom nevinní ľudia.

Major Gavenda je však rozprávačom príbehu, a teda na udalosti sa pozeráme aj cez pokrivenú optiku kohosi, koho zvnútra zožierajú vlastné besy a zároveň je človekom bez mihnutia oka zákerným. Chcel byť dobrý, ale vlastným zlyhaním v minulosti teraz ospravedlňuje svoje dnešné správanie. Psychologická sonda do jeho hlavy je hnacím motorom príbehu, keďže pre dôvody jeho dnešných zlyhaní musíme postupne zostupovať pod Karikovou taktovkou ako do pekla svedomia.
Tento dôstojník prichádza do Ružomberka dohliadnuť na vyšetrovanie miznúcich detí. Lenže s ním prichádza do Ružomberka aj vojna v policajných zložkách, nenávisť, hriechy minulosti, v ktorých sa objavujú partizáni aj gardisti, nedoriešené odkazy z minulosti, boj silových zložiek a obyčajná ľudská nenávisť, bezohľadnosť, nedôvera.

Hrôza ako kulisy

Literárny jazyk je majstrovským nástrojom na opisovanie vecí a udalostí, ktoré sa priečia fyzikálnym aj fyziologickým zákonitostiam. Jozef Karika opakovane dokázal, že jeho krátke, úderné vety vytvárajú atmosféru strachu, znechutenia a ženú príbeh ako heavymetalový bubeník svoju kapelu do frenetického vyvrcholenia.

Mystické neznámo, ktoré sa prieči našim skúsenostiam s realitou, vykresľuje dostatočne neurčito, nejasnosť, nepochopenie je predsa podstatou strachu. Tajomnosť a hrôza nepoznaného nie je literátska, bombastická a magická ako v nespoznateľných hlbinách odvráteného až barokového sveta Cthulhu H. P. Lovecrafta. Nie náhodou fanúšikovia prirovnávajú Karikovo písanie k Stephenovi Kingovi, v ktorého dielach je mysteriózne zlo prítomné ako neuchopiteľná entita prerážajúca do sveta akoby z nášho vlastného podvedomia, ako sila vysávajúca z nás tie najtemnejšie a najpodlejšie spomienky, túžby. Temnota hrajúca sa s nami ako s pokusnými myšami.

V niektorých chvíľach mučenia a krvi má však Karika ešte bližšie k splatter hororu, teda ku krvavým scénam telesného ubližovania, zvrátenej potreby mučiť. Prekvapujúco, najmä scény, ktoré si robia „ľudia“ navzájom – opisy výsluchov svedkov tajnou bezpečnosťou a ich nástrojmi, prístrojmi a sadistickými vyšetrovateľmi – pôsobia najviac znechucujúco, odporne. To fyziologické, krvavé zlo totiž až veľmi verne pripomína skutočné zverstvá tajnej bezpečnosti a zlovôle. A to je horšie než magické trojuholníky na nebi, temné zvuky a presuny v čase a priestore. V niektorých chvíľach má čitateľ dojem, že to neuchopiteľné zlo sú akoby halucinácie majora Gavendu, človeka, ktorý na upokojenie a spánok používa veľké množstvá rohypnolu.

Pod kulisami toho filmového hororu a obrazov úryvkov z ľudských tiel však cítiť omnoho horšie znechutenie z nemožnosti brániť sa neľudskosti ľudských zverstiev.

Ako čítať Kariku

Hororový žáner v podaní Jozefa Kariku môže byť pre fanúšikov hororu, trileru a zábavnej žánrovej literatúry skvelou ukážkou budovania napätia, strachu, hrôzy. Avšak vďaka tomu, že sa nepohybujeme v žiadnom „strašidelnom dome“ či vymyslenej fiktívnej krajine, ale v slovenskom malomeste, je Karikov horor autentickejší, temnejší. To temno a zlo sú schované v skutočných reáliách a naopak, skutočné reálie páchnuceho mesta, temných prímestských lesov s magickým až mysterióznym pozadím, šialenými ľuďmi a ich jazvami na tele aj duši, dávajú Karikovmu rozprávaniu silný emocionálny rozmer.
Pre nefanúšikov hororovej literatúry môže byť čítanie Karikovej Hlbiny (a, prirodzene, ďalších jeho hororových diel) do istej miery skúškou, čo všetko na papieri unesú. A, ako vieme, papier znesie veľa. Pasáže o mysterióznom zle či mučení v kobkách ružomberskej polície sa nečítajú ľahko, Karika je majstrom vytvárania hrôzostrašnej atmosféry. Avšak pod touto pozlátkou hororu (aj keď vhodnejšie v prípade Karikovho hororu by bolo – pod touto vrstvou stiahnutej ľudskej kože…) sa skrýva podstatne viac temna.

V podvedomí národa

Isto, je ľahké hodiť Kariku do žánrového chlievika hororu. Na rozdiel od iných autorov, ktorí sa vyžívajú v hororových prvkoch, však možno aj Hlbinu čítať ako priam psychoanalytickú sondu do nášho historického kolektívneho podvedomia. Zatlačili sme v ňom mnoho udalostí a ľudských osudov, ktoré sú ako mokvajúce rany v tele našich vzťahov.

Karika ich zjavne pozná a pomenúva – naši prarodičia neboli len partizáni bojujúci za slobodu, ale aj gardisti, ktorí po boku nemeckých vojsk vypaľovali vlastné rodiny a vlastné dediny. V našich dejinách sme svätých kňazov dopĺňali aj kňazmi, ktorí neváhali slúžiť nie Pánu, ale akejkoľvek ohavnej moci. Naši prarodičia neboli len odbojári proti komunizmu, ale aj poslušné kolieska systému, ktoré neváhali udávať, pracovať v službách tajnej bezpečnosti aj v školách. Naši prarodičia a rodičia neboli len obete, ale aj súčasti komunistického režimu.

A v Karikovom románe táto temná, totalitná sila zhmotnená do mysterióznej Sily, ktorej sa zdanlivo nedá vzoprieť, nás ovláda a prekračuje naše individuálne možnosti bytia. Najmä ak to hororové klišé budeme čítať ako prostriedok, cez ktorý sa dá rozprávať aj o veľmi temných veciach vznikajúcich medzi ľuďmi bojujúcimi s vlastným vnútrom.

Martin Kasarda

Kniha Mesiaca: Jozef Karika – Hlbina