Relax do kabelky?
Akosi sme si zvykli na to, že súčasný svet je hlučný – kto nekričí, akoby ani nebol, doslovne i metaforicky. Predstava emocionálne plných situácií vo zvláštnom tichu sa nám zdá zrejme vzdialenejšia než južný pól. Ale kniha Barbory Hrínovej Plachý dom je plná emócií, pozitívnych aj negatívnych, každodenných aj nezvyčajných, výnimočných. Napriek tomu z nej prvoplánovo nekričia, pretože nekričia ani postavy v nej.
Každodennosť
V novej próze Barbory Hrínovej sa stretávame so zdanlivo obyčajnou rodinou – manželmi Silviou a Ambrózom a ich dcérou Naďou, ktorá žije v jednom byte v jednom bratislavskom sídlisku (blízko lesa). Akurát, že Silvia s Ambrózom majú po šesťdesiatke a Naďa si k nim do rodičovského bytu ešte zaobstará aj psa Elka. Nedajte sa však zmiasť, takéto rozloženie postáv a situácií neznamená nič viac – len rozloženie postáv a situácie. Plachý dom je najmä o niečom inom. Dá sa povedať, že vďaka civilnému rozprávaniu obohatenému o mnohé krásne obrazy a vďaka sústredeniu sa na každodenný život je kniha naozaj o všetkom. Do deja sa postupne zaplietajú starí rodičia, súrodenci, psy, spomienky, radosti, smútky i krivdy – a to všetko ho posúva ďalej, lepšie povedané hlbšie.
Výnimočnosť
Ambróz učí na ZUŠ, je muzikant, a ako taký veľa hrá a počúva. Nehrá však len skladby a takisto nepočúva len hudbu. Zdá sa, že počúva najmä svoju ženu a dcéru, no čitateľ si rýchlo všimne, že Ambrózove hry v živote, jeho komentáre, predstavy, ale aj činy sú dôležitejšie ako povinnosti a jeho zdanlivé poslúchanie (najmä Silvie). Jeho reakcie na žiadosti, prosby, ale aj rozkazy sú na prvý pohľad absurdné, ale čím viac takýchto reakcií si predstavíte, tým viac s ním budete súhlasiť a pritom sa usmievať.
Je to práve Ambróz, kto by sa dal vnímať ako hlavná postava textu, a spôsob, akým ho Hrínová napísala, o ňom možno hovorí viac ako jeho myšlienky, slová a skutky. Nečakaná hĺbka, milota, ale nie súcit, ani ľútosť s jeho postavou, mu dodávajú niečo, čo Silvii a Nadi chýba. Azda porozumenie, ktoré Ambróz má, i to, ktoré k nemu prechováva rozprávačka.
Osamelosť
Ak sme si už zvykli na pojem dvojosamelosti, tu sa vynára až trojosamelosť. V rodine dospelých ľudí s vlastnými názormi, skúsenosťami a predstavami, sa vytvárajú v zásade len dve aliancie založené na spoločnom vnímaní vecí – a to tie, v ktorých jeden člen tvorí dcéra Naďa. Niekedy sa „spriahne“ s mamou proti Ambrózovi, no jej záujem o otca, jeho básne, jeho hudbu i rôzne stručné rozhovory s ním, upozorňujú na to, že Naďa má rada svojho otca a nebrojí proti nemu. Napriek tomu – alebo i práve preto, sú všetky tri postavy až nepekne osamelé. Kým možno Ambróz v niektorých momentoch deklaruje, že to tak chcel, činy a slová ukazujú niečo iné. Hľadanie odpovedí na otázku, prečo sa Ambróz „nespolčuje“ so Silviou proti dcére, tvorí jeden zo základných princípov knihy.
Spolupatričnosť
Až v závere knihy, ktorý zrejme nespĺňa klasické nároky kladené na túto časť textu – v zmysle vyvrcholenia, ukončenia či potenciálnej očisty, sa ukáže, že aj Ambróz je pevnou súčasťou rodiny a jej sveta. Ale aj to sa môže ostatným postavám javiť skôr ako robenie priekov a ďalší dôkaz jeho obťažujúcej tvrdohlavosti.
Mara Stanková