Jedno miesto v nekonečnom čase
V rohu obyčajnej izby sa prelínajú momenty z minulosti, prítomnosti aj budúcnosti. Komiks o čase a pominuteľnosti ľudskej existencie využil autor Richard McGuire ako príležitosť na úvahu o priestore, ktorý tu bol vždy, len jeho podoby sa menili. Rovnako ako príbehy, ktoré sa s ním na istý čas skrížili.
Meditácia o čase
Richard McGuire sa pomerne rýchlo už vo svojej mladosti úspešne presadil vo výtvarnom umení. Začínal v oblasti street artu a v roku 1981 sa zúčastnil na výstave New York/New Wave, kde vystavoval popri Jeanovi-Michelovi Basquiatovi a Davidovi Byrnovi. O jeho pozoruhodných výtvarných schopnostiach svedčí aj to, že jeho diela sú súčasťou zbierok Múzea moderného umenia v New Yorku.
Popri vizuálnej tvorbe hrá aj v kapele Liquid liquid. Obrovské uznanie si získal dielom Here, ktoré do češtiny pre vydavateľstvo Host preložil Marek Torčík. To, čo pôvodne vzniklo ako šesťstranová poviedka, sa zmenilo na tristostranovú meditáciu o čase, plynutí dejín a pominuteľnosti ľudskej existencie. Podľa komiksu bol v roku 2024 natočený aj nie veľmi úspešný film s hlavnými úlohami obsadenými Tomom Hanksom a Robin Wrightovou.
Dej sa odohráva na jedinom mieste – v obývačke bežného amerického domu. Toto miesto je však len akousi kotvou pre kaleidoskopický prúd času: McGuire nás berie od neuchopiteľnej minulosti až po ďalekú budúcnosť, keď je dom zničený a príroda opäť prevzala moc. V rámci tohto malého výseku priestoru sa premietajú výjavy zo všedných dní, drámy rodinného života, záblesky katastrof aj efemérne okamihy smiechu, hnevu či ticha. Fragmenty histórie sa voľne miešajú a vytvárajú spletitú, nelineárnu štruktúru, ktorá nápadne pripomína fungovanie pamäte.
Hoci sa spočiatku zdá, že predmetom ilustrácií budú len obyvatelia domu, postupne sa objavia aj postavy spred niekoľkých storočí, indiánska osada, vyššia spoločenská vrstva z 18. storočia alebo, naopak, ľudia z budúcnosti. Časový rozptyl je ohromujúci: od miliardy rokov do minulosti po rok 22 175. V základe komiksu je skúmanie pojmu „teraz“, žitie v prítomnosti a otázka, či si uvedomujeme prebiehajúcu prítomnosť.
Skúmanie hraníc komiksu
McGuire pozoruhodne skúma samotné hranice média komiksu, experimentuje s panelmi, ako aj s naratívnymi možnosťami – nenájdeme tu jednotiacu príbehovú líniu, skôr epizódy z každodennosti obyvateľov domu, pričom sa ani nemusíme dozvedieť ich mená. Párkrát ich uvidíme a viac už nie.
McGuire sa vyhýba tradičnému spôsobu rozprávania v sekvenčných paneloch. Namiesto toho experimentuje s jednou veľkou obrazovou plochou, do ktorej vkladá menšie okienka z iných rokov. Napríklad na dvojstránke zobrazujúcej rok 50 000 pred n. l. sa na ľavej stránke objaví rámik z roku 1996, kde vidíme ženu s dieťaťom, a o niekoľko centimetrov ďalej zasa na pravej stránke nakreslí fragment z roku 1959 s mužom hľadajúcim kľúče a hneď vedľa rámik z roku 2222 s mužom hľadajúcim auto. Táto formálna inovácia otvára nové možnosti pre čítanie komiksu: čitateľstvo sa stáva archeológom, ktorý odhaľuje vrstvy významov a súvislostí. Všetko sa deje tu, ale teraz je neuchopiteľné.
Väčšina panelov je statická, ale nájdeme tu aj také, ktoré by pri rýchlom obracaní strán vytvorili ilúziu pohybu, napr. keď sa dieťa pokúša urobiť stojku na rukách. Absolútna väčšina strán zobrazuje jednu izbu v dome, roh izby je vždy umiestnený do zalomenia knihy.
Dvojstránka zo začiatku knihy, na ktorej sa objavuje prvý text, zároveň bezprostredne komunikuje s posledným panelom. Na začiatku postava uvažuje, prečo prišla do izby a na konci si spomenie. Celkovo textu v komikse nie je veľa, narába sa s ním minimalisticky, čitateľstvo musí situácii porozumieť skôr na základe celej scény, než by sa priblížilo významu prostredníctvom textu v bublinách.
Nevýhodou rýchleho striedania príbehových liniek je, že sa k nim nemusí podariť vytvoriť vzťah. Možno to však ani nie je dôležité, lebo najdôležitejšie je samotné miesto a plynutie času. Ľudská existencia je napokon veľmi krátka sama o sebe, z perspektívy tisícov až miliónov rokov nemusí prítomnosť postáv znamenať nič, len záblesk v ohromnej žiare, ktorou je ubiehanie života.
Nemennosť v plynutí
Dômyselný je aj samotný spôsob, akým sú nakreslené scény. Evokujú až dokumentárny tón, ako keby sme sledovali filmový záznam alebo rodinný album. Tento vizuálny jazyk je navrhnutý tak, aby neodpútaval pozornosť od hlavného konceptu – plynutia času v priestore. Figúry sú nakreslené jednoducho, ba až anonymne: nevidíme im vždy do tváre, ich gestá sú mierne, pohyb si skôr domýšľame. Hoci je výtvarný štýl často až strohý s prísnymi linkami, vytvára emocionálny dojem cez plynutie rôznych etáp. Ikonickou sa stala dvojstránka, kde vpravo dole leží v roku 1970 na koberci žena čítajúca knihu a nad ňou leží v roku 10 000 pred n. l. bizón.
Jedným z najzaujímavejších výtvarných aspektov komiksu je práca s perspektívou. McGuire sa takmer výhradne drží akoby pohľadu jednej kamery – pohľad smeruje na ten istý roh izby. Tento statický bod však neznamená statické videnie. Práve naopak: každá zmena času mení aj atmosféru priestoru. Niekedy je miestnosť prázdna, inokedy plná ľudí, potom zas zničená alebo ešte nepostavená. Táto fixácia na jeden výrez priestoru vytvára zvláštny efekt: čitateľ si začína uvedomovať, ako silno nás definuje kontext, ako sa náš život odohráva vždy v priestore, ktorý pretrváva mimo nás.
Ďalším zaujímavo využitým výtvarným nástrojom je opakovanie. McGuire zámerne opakuje tie isté kompozície, tie isté uhly a niekedy aj tie isté gestá v rôznych časových rovinách. Vzniká tak vizuálna poézia: niektoré pohyby sa stávajú rytmickými, takmer ako refrén piesne. Vzniká tak efekt známeho déjà vu, ktorý jedna postava dokonca aj zažíva. Prítomnosť a minulosť sa vzájomne odrážajú ako zrkadlá, ktoré nikdy neukážu úplný obraz.
Komiks tu prekračuje hranice žánru, je to experiment s formou, ktorý zároveň ponúka hlbšiu existenciálnu skúsenosť. Čitateľstvo nie je len pasívnym prijímateľom, ale aktívnym spolutvorcom – musí si vytvárať vlastné súvislosti, interpretovať fragmenty, dopĺňať prázdne miesta. Výtvarný štýl – zdanlivo jednoduchý – je v skutočnosti zložitým systémom vizuálnych odkazov a výtvarnej logiky, ktorá má blízko ku konceptuálnemu umeniu aj k poézii.
V čase, keď sú mnohé komiksy preplnené dialógmi, efektmi a preexponovaným dejom, pôsobí Tady ako tichá revolúcia. Učí nás pozerať sa inak – pomalšie, hlbšie, sústredenejšie. A predovšetkým: pripomína nám, že každý priestor, aj ten najbanálnejší, je naplnený príbehmi.
Ján Blažovský